Prečo sú niektoré deti problematické?

Genetické vplyvy, chemické procesy v mozgu a neurologický vývoj podstatne prispievajú k tomu, akí sme v detstve a čím sa staneme v dospelosti.“ – DR. STANLEY TURECKI.

KAŽDÉ dieťa sa vyvíja vlastným jedinečným, odlišným spôsobom. U detí sa prejavuje množstvo vlastností a dispozícií, ktoré sa zdajú vrodené – vlastností, ktoré môžu rodičia ovplyvniť len veľmi málo, alebo vôbec nie. Je pravda, že živé, neposedné a ukričané deti existovali vždy.

Aj najlepší rodičia môžu mať dieťa, ktoré je ťažké vychovávať.

Ale prečo je výchova niektorých detí oveľa ťažšia a náročnejšia? Počet detí, u ktorých sa prejavujú vážne poruchy správania, stúpa. Klinickí lekári a výskumníci sa všeobecne zhodujú v tom, že 5 až 10 percent všetkých detí je mimoriadne nepokojných. Neschopnosť týchto detí dávať pozor, sústrediť sa, riadiť sa pravidlami a ovládať svoje popudy spôsobuje veľa ťažkostí im samým, ich rodinám, učiteľom i rovesníkom.

Dr. Bennett Shaywitz, profesor pediatrie a neurológie na Lekárskej fakulte Yaleovej univerzity, sa zameriava na to, čo je kľúčovým problémom: „Zdedená nerovnováha určitých chemických látok v neurotransmiterových systémoch mozgu,“ ktoré regulujú funkciu mozgových buniek a pomáhajú mozgu usmerňovať správanie. Nech je už príčinou sťaženej výchovy dieťaťa čokoľvek, prvoradým záujmom rodičov by malo byť to, aby sa stali obratnými v účinnom zvládaní správania svojho dieťaťa, aby ho radšej povzbudzovali a podporovali, než kritizovali a prejavovali nesúhlas.

V päťdesiatych rokoch boli tieto poruchy nazývané „ľahká mozgová dysfunkcia“. Podľa detského neurológa Dr. Jana Mathisena sa táto terminológia už nepoužíva preto, lebo zistenia ukazujú, že „ADD nie je vôbec poškodením mozgu“. Dr. Mathisen hovorí: „Zdá sa, že ADD je porucha v určitých oblastiach mozgu. Nevieme ešte presne, o aký neurochemický proces tu ide, ale predsa si myslíme, že je tu spojitosť s chemickou látkou v mozgu nazvanou dopamín.“ Je presvedčený, že problém súvisí s reguláciou dopamínu. A dodáva: „Príčinou pravdepodobne nie je iba jedna chemická látka, ale pomer medzi viacerými chemickými látkami.“

Hoci s príčinou ADD súvisí ešte veľa nezodpovedaných otázok, výskumníci sa všeobecne zhodujú s Dr. Mathisenom, že chronicky nedostatočné ovládanie pozornosti, impulzívnosti a činnosti svalov má neurologický pôvod. Podľa najnovšej štúdie, ktorú uskutočnil Dr. Alan Zametkin a výskumníci Národného inštitútu duševného zdravia (NIMH) v Spojených štátoch, bola príčina ADD po prvý raz objavená v určitej metabolickej odchýlke v mozgu, i keď priznali, že „na získanie konkrétnejších odpovedí bude treba oveľa rozsiahlejší výskum“.

Osobná skúsenosť matky Ronnieho

Ronnieho rané pohybové schopnosti sa však rozvíjali dobre a veľmi rýchle sa naučil sedieť, stáť a chodiť – alebo by som mala povedať behať? Ponáhľala som sa, aby som urobila domáce práce, kým spal, lebo som vedela, že keď sa moje malé ‘tornádo’ zobudí, budem zaneprázdnená snahou zabrániť mu, aby si neublížil alebo niečo nezničil, keď behal po dome a manipuloval so všetkým, čo vzbudilo jeho zvedavosť – väčšina vecí budila jeho zvedavosť!

Sústrediť sa vedel iba nakrátko. Nič ho nezaujalo na dlhší čas. Ticho sedieť – to nezniesol. Samozrejme, to bolo problémom, keď sme ho brali na miesta, kde mal ticho sedieť – najmä na zborové zhromaždenia, ktoré sme v rámci našej náboženskej komunity navštevovali. Bolo zbytočné pľasnúť ho za to, že nesedel ticho. Jednoducho to nedokázal. Mnohí ľudia, ktorí to mysleli dobre, sa sťažovali alebo nám dávali rady, ale nič nepomáhalo.

Ronnie bol bystrý, a tak keď mal asi tri roky, začali sme s ním každodenný program čítania. Keď mal päť rokov, vedel už celkom dobre čítať. Potom začal chodiť do školy. Asi po mesiaci som dostala pozvánku, aby som prišla do školy porozprávať sa s učiteľkou. Povedala mi, že keď prvý raz videla Ronnieho, pomyslela si, že vyzerá ako anjel, ale teraz, keď ho má v triede mesiac, si myslí, že je pravým opakom anjela. Informovala ma, že ustavične skáče, iným deťom podráža nohy alebo ich ťahá. Nie je ticho ani poriadne nesedí a vyrušuje celú triedu. Chýba mu sebaovládanie. Všimla si tiež, že začína byť spurný. Odporučila mi, aby sme ho dali do osobitnej školy a aby sme s ním šli k lekárovi, ktorý by mu predpísal lieky na upokojenie. Boli sme zdrvení!

Lieky neboli pre Ronnieho to pravé, ale detský lekár nám dal niekoľko praktických rád. Podľa jeho názoru bol Ronnie bystrý a nudil sa; preto nám navrhol, aby sme ho zamestnávali, aby sme mu prejavovali lásku, lásku a opäť lásku a aby sme boli trpezliví a pozitívni. Myslel si, že vekom a zmenou stravy bude Ronnie menej problémový.

Uvedomili sme si, že náš syn potrebuje, aby sme s ním zaobchádzali opatrne, potrebuje, aby sme mu pomohli naučiť sa usmerňovať svoju energiu pozitívnym smerom. To si vyžadovalo veľa času; preto sme zmenili náš denný program a trávili sme celé hodiny spolu s ním pri domácich úlohách, trpezlivo sme ho učili a všetko mu vysvetľovali. Prestali sme používať negatívne výrazy a neobviňovali sme ho z nepozornosti a nezbednosti. Naším cieľom bolo posilniť jeho malú sebaúctu. Skôr sme diskutovali, než nariaďovali a vyžadovali. Ak sa nejaké rozhodnutie týkalo aj jeho, opýtali sme sa ho na názor.

Niektoré veci, ktoré sú pre iné deti prirodzené, neboli pre Ronnieho jednoduché. Musel sa napríklad učiť, ako byť trpezlivý, ako byť pokojný, ako ticho sedieť a ako ovládať svoju nadmernú živosť. No dalo sa to zvládnuť. Keď raz pochopil, že musí vynaložiť vedomé úsilie, aby spomalil a myslel na to, čo robí alebo mieni urobiť, začal získavať sebadôveru a dobre sa prispôsoboval. Keď mal 13 rokov, jeho správanie už bolo normálne. Našťastie, odvtedy išlo všetko normálne, dokonca aj počas zvyčajne rebelantských rokov puberty.

"Výsledky, ktoré sme dosiahli tým, že sme Ronniemu venovali veľa lásky a rovnako veľa času a trpezlivosti stáli za tú námahu!“

[Poznámka pod čiarou]

ADD sa v tomto článku vzťahuje na poruchu pozornosti a ADHD na poruchu pozornosti s hyperaktivitou.