Krása

Nie je to ako kedysi. AD(H)D diagnostikujú kdeakému pomotanému decku. Jeho príznaky neukrývajú maršalskú palicu geniality a vôbec žiadnej farebnej výnimočnosti. V minulosti tento prísľub doslova kričal, reval. Silné osobnostné znevýhodnenie je treba podporiť. Sú iní. Len o máličko čistejší a krajší, než zvyšok sveta. Boh má radšej slabých. Kedysik to býval dôležitý príznak ADHD - inakosť a dopletenosť, milá ťarbavosť a akási stratenosť - dôvody hodné pohladenia a objatia. Dopletení malí géniovia. Právo na svoju diagnózu má dnes každý, aj ten s vážnymi vychovnými problémami - hlúpe, drzé a naduté decko - takto sa relativizuje pravda. S ADHD nemá nič spoločné. Už je označkovaný a basta. Zase je menej čistoty, krásy a súcítu.

A svet sa prepadá pokojne ďalej. Mám menej rád túto postať a svoj nespokojný pohľad na vec. Všetko som to v Diske odovzdal synovi, ktorý sa v sebe čoraz viac stráca. Silný nános dysporúch u neho sa postará. Vždy som to vedel, aj jeho to zhltlo. Neuchránil som ho pred jeho emocionalitou. Neoslobodil! Okolie môjho syna naďalej nezmyselne potencuje k horúčkovitým pretekom o život. V mene spoločenskej korektnosti, ho posúva dlhým a nekončiacim potrubím. K métam večnej krásy. Ktorá však je v očiach sveta iba pochybnou chymérou.

5. júna 2023

Herman