Incest / sexuálne zneužívanie detí

„… Do osemnástich rokov je sexuálne zneužité každé tretie dievča a každý siedmy chlapec.“ (Bass a Davis 1988, s. 20.) Incest sa zvyčajne definuje ako sexuálny pomer medzi pokrvnými príbuznými. Uzatvárať takéto manželstvá je i na Slovensku trestné. V súčasnej dobe sa vyvíja definícia incestu, ktorá zohľadňuje zneužitie dôvery a prevahu sily v takýchto jednostranných vzťahoch. Jedna z definícií znie: „Vyvolávanie sexuálne neprimeraného správania, alebo správania so sexuálnym podtextom (…) osobou alebo viacerými osobami, ktorých autorita vyplýva z pretrvávajúceho citového puta s dieťaťom.“ (Blume 1990, s. 4.) Takáto definícia sa rozširuje o sexuálne zneužívanie hocikým, kto má autoritu alebo moc nad dieťaťom. Zahŕňa teda páchateľov, medzi ktorých patria: priami aj vzdialení príbuzní, vychovávatelia, učitelia, vedúci skautských organizácií, kňazi/duchovní, a pod. „Incest medzi dospelým a dieťaťom, ktorí sú v príbuzenskom vzťahu, alebo adolescentom sa v súčasnej dobe považuje za najrozšírenejšiu a pre dieťa najškodlivejšiu formu sexuálneho zneužívania.“ (Courtois 1988, s. 12.)

So stúpajúcou rozvodovosťou sa zvyšuje i počet ohrozených detí. Ženy v snahe nájsť si partnera nevedomky podstupujú riziko sexuálneho zneužitia svojich detí mužom s ktorým žijú. Ak sa matky opäť vydajú, podľa prieskumu D. Russel tvrdí: „…nevlastné dcéry sú v osemnásobne väčšom nebezpečenstve sexuálneho zneužívania otčimom, než dcéry vychovávané biologickým otcom“ (Russel 1986, s. 103). „Niektorí výskumníci začínajú mať podozrenie, že možno z tohto dôvodu vzrastá počet otčimov, ktorí sú v skutočnosti ´šikovnými pedofilmi´, a oženia sa s rozvedenými alebo slobodnými matkami, aby mali prístup k deťom.“ (Crewdson 1988, s. 31.)

Vo Finkelhorovej štúdii sa uvádza: „Chlapci majú trocha iné skúsenosti ako dievčatá. Ide prevažne o homosexuálne skúsenosti a v menšej miere sa týkajú členov rodiny. No i tak sú chlapci obeťami násilia a nátlaku rovnako často ako dievčatá. Dievčatá i chlapci uvádzajú, že vo viac ako polovici prípadov bola použitá nejaká forma nátlaku.“ (Finkelhor 1979, s. 143.)

Podľa Diany Russel (The Secret Trauma) a Davida Finkelhora – Child Sexual Abuse, sú v prípade dievčat páchateľmi v 95 % muži, v prípade chlapcov sú páchateľmi v 80 % muži (Bass a Davis 1988, s. 96). Zrejme to je hlavný dôvod, prečo je väčším tabu o inceste hovoriť ako incest samotný.

Freud ako prvý v roku 1896 poukázal na súvislosť medzi psychickými problémami dospelých a ich zážitkami z detstva, keď boli sexuálne zneužívaní. Takto vysvetľoval problematiku hystérie. Z nej vychádzal pri svojej teórii zvádzania. Po značnom rozruchu zo strany jeho súčasníkov (mnohí z nich boli sami páchateľmi) Freud odvolal teóriu zvádzania a nahradil ju teóriou Oidipovho komplexu. Táto teória nazerala na incestné úvahy obetí ako na číre sexuálne fantazírovanie. (Russell 1986, s. 4-6.)

Najvyšší počet prípadov incestu u populácie ako celku vychádza z Kinseyho štúdií z konca 40. rokov a začiatku 50. rokov 20. storočia. Hoci ženy v jeho štúdiách uvádzajú, že ich zážitky so sexuálneho zneužívania v detstve boli traumatické, „Kinsey tieto správy nevyberane bagatelizoval. Usiloval sa uistiť verejnosť, že deti by sa nemali znepokojovať týmito zážitkami. Ak k nim aj došlo, na vine nebol sexuálny agresor, ale prudérni rodičia a učitelia, ktorí zapríčinili, že sa dieťa stáva ‘hysterickým’ (…) Oproti tomu, táto skupina (skupina okolo Kinseyho) preukazovala prílišnú citlivosť voči dospelému útočníkovi (…) Ignorovala otázky dominancie a sily, vychádzala z pozície, že ide len o čosi viac, než presadzovanie väčších sexuálnych výsad pre mužov (…) Verejnosť v posudzovaní týchto mužov nebola ochotná uznať, že ide o incest.“ (Herman 1981, s. 16-18.)

V 70. rokoch sa otázka incestu opäť dostala na verejnosť, tentoraz z iniciatívy samotných žien, a to v období, keď prudko vzrastalo hnutie za zrovnoprávnenie žien. Poukazovalo sa na znásilnenia, týranie žien a sexuálne zneužívanie detí. V roku 1979 sa Diana Russell pýtala „viac ako 900 náhodne vybraných žien v San Franciscu na ich sexuálne zážitky z detstva (…) a zistila, že 38 % opýtaných (…) bolo sexuálne zneužitých dospelým príbuzným, známym alebo neznámym, pred dovŕšením osemnásteho roku života“ (Crewdson 1988, s. 25). Jej štúdia mala isté metodologické nedostatky, ale nie také, aby sa považovala za bezcennú. Bud Lewis z Los Angeles Times viedol v júli roku 1985 prieskum verejnej mienky, aby zistil, do akej miery je sexuálne zneužívanie rozšírené. Jeho vzorku tvorilo 2627 mužov a žien zo všetkých štátov USA. Výsledky preukázali, že „27 % žien a 16 % mužov bolo v detstve sexuálne zneužitých (…) vzhľadom k súčasnej populácii v USA je to takmer 38 miliónov dospelých, ktorí boli v detstve sexuálne zneužití“ (Crewdson 1988, s. 27-28).

„Približne 40 % všetkých obetí trpí pretrvávajúcimi následkami natoľko, že si vyžadujú liečbu aj v dospelosti.“ (Browne a Finkelhor 1986, cit. in: Courtois 1988, s. 6.) Súčasťou niektorých následkov je nedôvera (čo ovplyvňuje vzťah medzi terapeutom a pacientom), strach z intimity, depresie, samovražedné sklony a iné sebazraňujúce správanie, nízke sebavedomie, pocity viny, hnevu, izolácie a odcudzenia od ostatných, závislosť na drogách a alkohole a poruchy príjmu potravy.

„Briere spochybňuje užívanie psychiatrických charakteristík (pri obetiach sexuálneho zneužívania). Navrhoval, aby sa psychické poruchy u obetí sexuálneho zneužitia považovali za traumu po sexuálnom zneužití. Tento termín sa vzťahuje na symptómy v správaní, ktoré sa spočiatku upravili, ale po istom čase sa v dospelosti v určitých súvislostiach stali neprimeranou súčasťou osobnosti obetí.“ (Gil 1988, s. 28.) Takýto pohľad sa odpútava od stigmatizovania obete a hľadania viny u obete. Páchateľ je osoba, ktorá nesie vinu za spôsobenú traumu. Deti nikdy nie sú vinné za sexuálne zneužitie. Zodpovední sú jedine dospelí. Na prelome storočia Freud označil obete sexuálneho zneužitia za „hysterické“. Nasledujúcich sedemdesiat až osemdesiat rokov ich spoločnosť označovala za „psychicky narušené“. V súčasnosti sa obete sexuálneho zneužitia chápu ako ľudia, ktorí trpia pretrvávajúcimi následkami z tejto traumy.

Tradične sa sexuálne zneužívanie detí považovalo buď za incest alebo za pedofíliu. V súčasnej dobe sa naň nazerá ako na spektrum javov, medzi ktorými je určitá súvislosť. Kým niektorí muži mali incestný vzťah len s vlastnými deťmi, podľa jednej štúdie (Abel 1983) „najmenej 44 % zneužíva aj deti mimo rodiny, hoci majú sexuálne vzťahy aj s vlastnými deťmi“, a ďalší muži majú sexuálny styk s deťmi, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu. Vlastnosť, ktorú majú násilníci spoločnú, je, že „sú to nesamostatní, neschopní jedinci s minulosťou poznačenou konfliktami, rozvratmi, opustenosťou, násilím a vykorisťovaním v detstve“ (Encyklopédia sociálnej práce 1987, s. 256).

Prečítajte si  Tetovanie

Teória systému a incest/sexuálne zneužívanie detí. Rodina a väčšie spoločenstvá

Dva určujúce faktory incestu/sexuálneho zneužívania v rodinách sú: štruktúra rodiny a pravidlá a normy rodiny. Dva určujúce faktory incestu/sexuálneho zneužívania v širších spoločenstvách sú: štatút žien a detí a súdny systém.

Samozrejme, existuje množstvo určujúcich faktorov incestu/sexuálneho zneužívania detí, ktorými sa nebudem zaoberať. Podľa Diane Russell (Skrytá trauma) a Davida Finkelhora (Sexuálne zneužívanie detí) „95 % násilných činov voči dievčatám páchajú muži a 80 % násilných činov voči chlapcom páchajú muži“ (Bass a Davis 1988, s. 96). Preto bude táto práca zameraná na otcov ako sexuálnych útočníkov. Hoci sú chlapci sexuálne zneužívaní rovnako ako dievčatá, doterajšie výskumy sa väčšinou zaoberajú dievčatami. Zneužívanie chlapcov je takisto závažné ako zneužívanie dievčat, no i napriek tomu táto práca spracúva výskum u dievčat.

Zhruba šestina amerických žien bola v detstve sexuálne zneužívaná, väčšinou niekým, koho poznali. „Novšie výskumy uvádzajú, že až 38 % žien bolo v detstve obťažovaných. Existuje množstvo problémov aj v tomto prieskume, ale najväčším je: Na čo sa nepamätáme, nemôžeme uviesť. Podľa mojich skúseností menej ako polovica žien, ktoré zažili túto traumu, si ju neskôr dokáže vybaviť a identifikovať ako zneužívanie. Preto je pravdepodobné, že viac ako polovica všetkých žien zažila v detstve sexuálne zneužívanie.“ (Blume 1990, xiv.)

Rodina

„Zo systémového prístupu k ľudskému správaniu (…) vyvstávajú dva všeobecné, podstatné predpoklady: (1) Stav a podmienky systému, v ktoromkoľvek ohľade a čase, sú výsledkom interakcie medzi ním a prostredím, v ktorom funguje. (2) V systéme sa odrážajú zmeny a konflikty. Jedinci ovplyvňujú prostredie a sami sú ním ovplyvňovaní. Procesom interakcie vznikajú zmeny a dochádza k vývoju.“ (Longres 1990, s. 19.) „Každý člen rodiny je súčasťou systému. Celok ako taký je vždy viac ako súčet jeho častí. Pod pojmom rodina si môžeme predstaviť ´holón´, celok aj súčasť väčšieho systému zároveň.“ (Longres 1990, s. 266.) Interakcia medzi jeho časťami udržiava tento systém pri živote. Skúmanie rodiny sa musí začať vzťahmi a interakciou medzi jednotlivými jej členmi. V teórii systému vyššie roviny môžu riadiť nižšie roviny. Jednotliví členovia rodiny sú jedinečnými individualitami aj časťami rodiny zároveň. „Rodina je previazaný systém v interakcii so svojím prostredím. V rámci hraníc rodiny sú jej členovia a ich roly, normy, hodnoty, tradície a ciele prvkami, ktoré ju odlišujú od ostatných rodín a sociálneho prostredia (…) Rodiny, ktorých hranice sú otvorené a pružné, sú najzdravšie.“ (Longres 1990, s. 274.)

V systéme rodiny existujú tri subsystémy: rodičia, rodičia – deti a súrodenci. V zdravej rodine si rodičia spravodlivo delia moc a deti na nej majú demokraticky tiež svoj podiel. Samozrejme, rodičia sú rodičia a deti sú deti. Kým status sa vzťahuje na pozíciu a obsahuje postavenie v spoločenskej hierarchii, „rola sa vzťahuje na dynamickejšie aspekty pozície, má viac do činenia s tým, čo ľudia v rôznych pozíciách robia, alebo čo sa od nich očakáva (…) V rodine jednotlivci existujú len v kontexte svojich rolí a štatútov, ktoré zastávajú.“ (Longres 1990, s. 322.)

Hranice v nezdravých rodinných systémoch sú (takmer) uzavreté, s fixnými a prísnymi vzťahmi, alebo bez akýchkoľvek vzťahov. Takmer všetko je presne dané a nakomponované: ciele, roly a vzťahy, pravidlá a normy. V nezdravých rodinných systémoch sa neuplatňuje spravodlivé delenie moci, subsystém vyššej roviny (otec) zvyčajne vládne a subsystémy nižšej roviny (matka/deti) sa podriaďujú. Otec smie vládnuť rodine a obmedzovať jej správanie. Efektívne môže zablokovať ozdravujúce vplyvy limitovaním správania/rolí členov rodiny a izolovaním rodiny od spoločnosti. „Rodina si, podobne ako iné systémy, vytvára vzťahy pomocou procesu nazývaného ‘spätná väzba’. Je to práve spätná väzba, ktorá zabezpečuje chod systému. V uzavretých rodinných systémoch spätná väzba nefunguje, v dôsledku čoho je systém zmrazený a nehybný. Toto sa nazýva dynamická homeostáza. Spätná väzba sa v rodine udržiava tiež pomocou (zjavných a skrytých) pravidiel, ktorými sa systém riadi (…) Pozitívna spätná väzba láme zmrazené status quo systému. Pozitívna spätná väzba odbúrava deštruktívne a nepísané pravidlá, zjavné aj skryté.“ (Bradshaw 198, s. 29-30.)

John Bradshaw prezentoval princíp dynamickej homeostázy pomocou rodinného mobilu. Po spustení sa mobil dostane vždy do tej istej polohy a zastane. „V otvorenom rodinnom systéme sa mobil stále udržiava v miernom pohybe.“ (Bradshaw 1988, s. 30.)

Aj Virginia Satir použila obdobu mobilu na znázornenie previazanosti jednotlivých členov rodiny. Ráta pritom so všetkými členmi rodiny, ktorí sa musia dohodnúť, aby udržali mobil v rovnováhe. (Satir 1988, s. 137.) „Všetky rodiny sú v rovnováhe. Otázkou je len, za akú cenu každý člen túto rovnováhu udržiava.“ (Satir 1988, s. 139.)

Aby bola rodina zdravá, musia otcovia a matky dobre vedieť, kto sú, a to na základe dobrých komunikačných schopností, zdravých hraníc vlastného ega a flexibilných rolí. Každý rodič musí byť zdravý, aby mohol mať zdravé vzťahy s ostatnými. Intimita si vyžaduje delenie moci vo vzťahoch. Keďže deti nie sú rovné rodičom, vzťahy medzi rodičmi a deťmi nie sú intímne (a ani by nemali byť). „Ak funguje manželstvo, aj deti majú reálnu šancu plnohodnotne fungovať. Ak je manželstvo nefunkčné, členovia rodiny sú stresovaní a nevedia sa funkčne prispôsobiť.“ (Bradshaw 1988, s. 31.)

Krugman (1987) skúmal princíp triangulácie v rámci generácie ako základný vzor pre organizáciu a prenášanie násilia v rodine. Zaznamenal: „Ide o to, že rodičia ho použijú na deťoch vtedy, keď sami nezvládajú tlaky a konflikty (…)“, „(…) vzor, ktorý je bežne spojený so sexuálnym zneužívaním. Dieťa sa vyzdvihuje na úroveň rodičov a stabilizuje systém zámenou roly… Dieťa tiež môže nahrádzať ostatným deťom rodiča, alebo v prípade incestu otec – dcéra nahrádza rolu manželky.“ (Krugman 1987, s. 139.)

Z toho vyplývajúca zámena rolí, incest otec – dcéra, je istým spôsobom funkčným prispôsobením sa rodiny pomocou vážnej deformácie rolí. (Henderson 1972, Lustig a kol. 1966, Machotaka a kol. 1966) (…)

Prečítajte si  Kybersex – vhodne strávený čas pre deti?

David L. Calof identifikoval niekoľko rodinných zákazov, príkazov a scenárov správania obetí v incestuóznych rodinách. Vymenované sú v skrátenej podobe:

V takýchto rodinných systémoch sa potláčanie vytvára určitými podvedomými pravidlami, rodinnými posolstvami, zvnútornením alebo scenármi správania obetí, ktoré sú prakticky univerzálne. Dospelí zvyknú konať podľa rovnakých pravidiel aj v dospelosti, bez toho, aby sa ich pokúsili zmeniť. Tu sú uvedené niektoré myšlienky, ktoré tvoria základ nefunkčnej rodiny s násilnými sklonmi a ktoré pretrvávajú u obetí aj v dospelosti: potláčaj, zapieraj nemysli, neviď, nepočuj, necíť, neuvažuj a neskúmaj svoj zážitok, never očividnému, akceptuj nemožné, never sebe ani ostatným, buď lojálna/y, musíš chrániť rodinu, zatajuj, poslúchaj, nesmieš odporovať, nesúhlasiť či sa rozčuľovať, nemaj žiadne požiadavky, maj rada/rád spôsoby ubližovania a zneužívania, nežiadaj pomoc, neukazuj bolesť.

V takýchto rodinách pravidlá logicky fungujú na základe nespochybniteľnej lojálnosti a schopnosti jej členov správať sa „ako keby“. Preto sa všetky javy prísne „ututlávajú“ a ponechávajú bez kritického zhodnotenia. Zapieranie a separovanie sú základné princípy organizácie takéhoto rodinného života. (Calof 1988, s. 3-4.) Rodina si udržiava „homeostázu“ pomocou prísnych pravidiel/noriem a členovia rodiny prijímajú náhradné, ale nefunkčné roly.

Spoločnosť

Súdny systém

Súdny systém je súčasťou väčšieho patriarchálneho systému, ktorý sympatizuje s páchateľmi – mužmi a viní obeť alebo matku obete. Keďže väčšina páchateľov sexuálneho zneužívania detí sú muži, ženy a deti nemôžu očakávať veľkú pomoc zo strany súdneho systému. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky Lexington Herald-Leader „len jedno percento zneužívateľov bolo odsúdených“ (The Courier Journal 2. 12. 1991, s. A2).

Mužom sa vo všeobecnosti viac verí než ženám a určite viac než deťom. Nestačí len dokázať, že dieťa bolo zneužité. Keďže sa zriedkavo vyskytujú nejakí svedkovia, je veľmi ťažké páchateľa usvedčiť. „Aj keď existujú nezvratné lekárske dôkazy, prípady sexuálneho zneužívania končia svedectvom detí, ktorých sa týka. Keď sú deti príliš malé na to, aby svedčili, pravdepodobne z toho nebude ani prípad (…) Veľa násilníkov si uvedomuje, čo už prokurátori vedia, že veľmi malé deti sú vhodnou korisťou.“ (Crewdson 1988, s. 162.)

Sudcovia/sudkyne často odmietajú povoliť svedectvá odborníkov – sociálnych pracovníkov/čok, psychológov/ičiek a psychiatrov/ičiek, ktorí/é môžu objasniť dosah a dôsledky sexuálneho zneužívania detí. Odmietanie podstatných svedectiev prispieva k „zdieľanej odmietavej halucinácii“, že sexuálne zneužívanie detí je zriedkavé. (Goodman 1985, s. 14.)

Súdny systém operuje s mylnou domnienkou, že incestuózny otec pácha zlo len na svojej vlastnej rodine, nie na deťoch niekoho iného. Kým niektorí incestuózni muži majú pohlavný styk len s vlastnými deťmi, podľa istej štúdie (Abel 1983) „najmenej 44 % zneužíva aj deti mimo rodiny“ (Conte 1987, s. 256).
Ak aj je páchateľ odsúdený za incest/sexuálne zneužitie, tresty nie sú veľmi prísne. Po krátkej a neefektívnej terapii pre sexuálnych násilníkov sa vydá páchateľovi čistý zdravotný posudok typicky od psychiatra – muža, ktorý páchateľovu manželku ubezpečí, že sa to už nebude opakovať.

Rodina je podsystémom spoločenstva
Relevancia základných systémových premenných

Spojte všetky existujúce rodiny a dostanete spoločnosť. Je to presne také jednoduché. Hocijaká výchova v každej jednej rodine sa odrazí na spoločnosti, ktorú tieto rodiny tvoria. Inštitúcie ako školy, cirkev, úrady a vláda sú rozšírením formy rodiny do nerodinných foriem. (Satir 1988, s. 360.) Členovia rodiny na seba berú rodinné roly ako manželka a matka, otec a manžel, dcéra a sestra a syn a brat. Keď rodina vstúpi do spoločnosti, rodičia preberajú roly pracovníkov, občanov, dobrovoľníkov, atď., kým deti roly študentov, kamarátov atď. Na každého člena rodiny sa kladú určité rolové očakávania a tiež na roly, ktoré preberajú v spoločnosti. Tieto očakávania sú formou kontroly spoločnosti. „Najdôležitejším atribútom spoločenského systému sú spoločenské normy, ktoré ho držia pohromade. Normy sa skladajú zo všetkých formálnych a neformálnych, explicitných a implicitných dohôd, ktoré regulujú systém a vnášajú doň poriadok a účel, nech je to primárna alebo sekundárna skupina (…) Normy stabilizujú a zjednocujú spoločenský systém, ale sú aj zdrojom konfliktov v spoločenskom systéme.“ (Longres 1990, s. 35.)

Rodiny majú pravidlá a normy, ktoré regulujú správanie jej členov. Stabilizujú rodinu, no na úkor práv jednotlivých členov. V incestuóznych rodinách na úkor žien a detí.

Rodinný systém, ako všetky systémy, potrebuje interakciu medzi jednotlivými jej členmi a členmi vyšších systémov, aby dynamicky rástol a zostal zdravý. Energia výmeny medzi hranicami poskytuje puto medzi systémami. Otvorené systémy dovoľujú množstvo energie, uzavreté systémy sa málo ovplyvňujú s ostatnými systémami. Po čase si systémy vybudujú vzory interakcie s inými systémami, založené na úsilí výmeny a na spätnej väzbe. Tieto vzory sú pružné, ak je systém otvorený, a nepružné, ak je uzatvorený.

Hodnoty a/alebo úloha sociálnej práce

Sociálna práca ako profesia sa venuje hodnotám ľudskej dôstojnosti, osobnej autonómie, sebarealizácie a práva na sebaurčenie. A to sú práve hodnoty, ktoré obetiam najviac chýbajú.

V snahe úspešne identifikovať a liečiť obete sexuálneho zneužívania detí sa sociálni/e pracovníci/čky zaoberajú charakteristikami, následkami a liečebnými postupmi, vzťahujúcimi sa na túto problematiku. Mnoho sociálnych pracovníkov/čok neuznáva závažnosť incestu. Ideálne by sa na liečebnom procese malo pracovať s obeťou, „tichým spoločníkom“ a páchateľom. „V posledných rokoch sa mnoho združení sociálnych služieb snažilo neporušiť rodinu, najmä ak všetci zainteresovaní (manžel, manželka a obeť) prejavili záujem udržať rodinu. Typický nápravný proces ráta s odňatím otca z rodiny na šesť až dvanásť mesiacov, počas ktorých prebiehajú individuálne liečenia všetkých členov rodiny.“ (Zastrow 1986, s. 202.) Zámer zachovať rodinu neporušenú by nikdy nemal mať prednosť pred snahou ochrániť dieťa. Jednou z výstrah je, že na deti sa vyvíja nátlak, aby súhlasili s udržaním rodiny, hoci to nie je pre ich dobro.

„Ťažisko problému incestu leží výhradne v rámci rodiny. Pokiaľ budú otcovia vládnuť a nebudú sa starať o rodinu, a pokiaľ sa matky budú len starať a nebudú vládnuť, podmienky na vznik incestu otec – dcéra sa neodstránia.“ (Herman 1981, s. 206.) „Keď muži prestanú vládnuť rodinám, možno po prvý raz zistia, čo to znamená, patriť do rodiny.“ (Herman 1981, s. 218.)

Prečítajte si  Šikanovanie a školské prostredie

Pred 150 rokmi „ženy dospievali okolo 17. roku života“ (Bradshaw 1988, s. 14). Muži si zrejme mysleli, že ak raz žena dospeje, je sexuálne prístupná a emocionálne dosť zrelá na sexuálne vzťahy. Problém je v tom, že dnešné dievčatá dospievajú okolo 12. roku svojho života. Nie sú ešte zrelé na sexuálne vzťahy a muži si stále myslia, že tým medzníkom je práve puberta.

Tradične sa páchatelia sexuálneho zneužívania detí delia na fixovaných a regresívnych a zneužívanie je buď incestuózne, alebo pedofilné a tieto delenia sa naďalej podporujú. Veľa páchateľov preukazuje vlastnosti fixovaných, ako aj regresívnych násilníkov.

Presvedčenie, že incest je klinický problém odlišný od ostatných foriem sexuálneho zneužívania, sa zakladá na troch základných názoroch: Incestuózni otcovia nezneužívajú deti mimo rodiny, incest je sexuálnym vyjadrením nesexuálnych potrieb a každý člen rodiny má psychický podiel na vzniku a udržiavaní sexuálneho zneužívania. Takéto presvedčenie so sebou prináša množstvo problémov. Veľa incestuóznych otcov napríklad zneužíva aj deti mimo rodiny.

Úloha potláčania, útlaku a separovania sa jedinca, rodiny či spoločenstva sa nesmie podceňovať. Tieto procesy si jednotlivci „nacvičia“ veľmi zavčasu, sú hlboko zakorenené, chránia a uchovávajú nezdravý systém. Poskytujú síce okamžitú úľavu, ale zároveň aj blokujú zdravé schopnosti vyrovnávania sa s problémami a zabraňujú zmenám. Sociálni/e pracovníci/čky, ktorým ide o zlepšenie fungovania systému rodiny, by sa mali zamerať práve na takéto procesy.

Ukazovatele týrania detí

Týranie detí môže znamenať fyzické ubližovanie, sexuálne zneužívanie, neposkytovanie náležitej starostlivosti alebo odopieranie lásky dieťaťu a neakceptovanie dieťaťa. Pojem týranie detí zahŕňa: zanedbávanie, psychické týranie, fyzické týranie a sexuálne zneužívanie.

Zanedbávanie

Väčšina dospelých nezanedbáva deti úmyselne. Zanedbávanie zvyčajne vyplýva z nevedomosti o tom, čo je primeraná starostlivosť o dieťa, alebo z neschopnosti plánovania. K zanedbávaniu dochádza, keď dospelý nedokáže poskytnúť dieťaťu dostatočnú potravu, spánok, bezpečnosť, dohľad, oblečenie alebo lekársku starostlivosť.

Ukazovatele správania zanedbaných detí: bledosť, apatia, neupravenosť, časté absencie v škole, oblečenie, ktoré nie je primerané počasiu, špinavé šaty, delikvencia, požívanie alkoholu a drog, nedostatočná a nepravidelná strava.

Fyzické ukazovatele: nedostatočná hygiena, zanedbané zdravotné problémy a pomôcky (prehliadky u zubára, okuliare), neustály nedostatok dohľadu nad dieťaťom.

Psychické týranie

Psychické týranie zahŕňa akékoľvek konanie, ktoré bráni vytvoreniu priaznivých životných podmienok pre dieťa. Ide o prípady, keď je vzťah dospelého k dieťaťu taký negatívny, že sa vážne narúša osobnosť dieťaťa. Takýmto správaním dospelých je napr. kričanie, ponižujúce poznámky, odmietanie, ignorovanie, izolovanie alebo terorizovanie dieťaťa. Psychické týranie je veľmi ťažké identifikovať a dokázať.

Ukazovatele správania psychicky týraného dieťaťa: ťažké depresie, extrémna utiahnutosť alebo agresivita, prílišná poddajnosť, poslušnosť, poriadnosť a čistotnosť, extrémne vyžadovanie si pozornosti okolia, extrémne zábrany pri hre

Fyzické ukazovatele: nočné pomočovanie neorganického pôvodu, časté psychosomatické ťažkosti, nevoľnosť, bolesti hlavy, bolesti žalúdka, nechutenstvo, neprospievanie dieťaťa bez organických príčin.

Fyzické týranie

Fyzickým týraním je akékoľvek úmyselné ublíženie na zdraví dieťaťa. Často ho zapríčiňuje konanie dospelého, ktorý sa má o dieťa postarať, alebo naopak, nedostatkom jeho konania. Môže ísť o zranenia ako modriny, podliatiny, rezné rany, zlomeniny, popáleniny alebo vnútorné zranenia. Fyzické týranie sa môže vyskytovať ako jeden alebo dva ojedinelé incidenty, alebo pretrváva dlhší čas.

Ukazovatele správania: Dieťa si nevie vybaviť, ako k zraneniam došlo, alebo uvádza rozporuplné vysvetlenia, dieťa je obozretné voči dospelým, dieťa sa pri nečakaných dotykoch krčí alebo myká, malé deti nenadväzujú očný kontakt, dieťa je extrémne agresívne alebo utiahnuté, bez výberu vyhľadáva náklonnosť, je extrémne poddajné a/alebo sa usiluje zapáčiť sa.

Fyzické ukazovatele: zranenia odporujúce vysvetleniam, prítomnosť vážnych zranení v rôznych štádiách hojenia, prítomnosť rôznych zranení v priebehu určitého časového obdobia, zranenia na tvári u dojčiat a detí predškolského veku, zranenia neúmerné veku a vývojovej fáze dieťaťa.

Sexuálne zneužívanie

Sexuálne zneužívanie je akýkoľvek vzťah medzi dieťaťom a staršou osobou, ktorého zámerom je zneužiť dieťa za sexuálnym účelom. Zrejme je to najzložitejšia forma násilia, ktoré sú si ľudia schopní uvedomiť, že existuje. Otvorene sa o tomto probléme začalo hovoriť len nedávno. Kanadské trestné právo určuje množstvo typov sexuálneho zneužívania, napr. zasahovanie do sexuality iného človeka, vyzývanie k dotykom, sexuálne zneužívanie mladistvvých, prinucovanie k sexuálnym aktivitám zo strany rodiča alebo osoby, ktorá má dieťa na starosti, vystavovanie genitálií v prítomnosti dieťaťa, incest.

Ukazovatele správania: veku neprimerané sexuálne hry s hračkami, prejavy jednoznačného sexuálneho správania neprimeraného veku, kresby alebo opisy, ktoré jednoznačne vyjadrujú sexuálne správanie, alebo veku neprimerané sexuálne vedomosti, prostitúcia, zvádzanie, utiahnutosť, fantazírovanie alebo infantilné správanie, málo intenzívne vzťahy so seberovnými, kriminalita alebo úteky, nepriame narážky na problémy doma ako „chcel/a by som bývať s vami“, strach z ľudí alebo výrazný odpor, ak majú s niekým zostať samy, nezvyčajný záujem alebo vedomosti o sexuálnej oblasti, vyjadrovanie náklonnosti nezvyčajnými spôsobmi.

Fyzické ukazovatele: nezvyčajné alebo nadmerné svrbenie v genitálnej alebo análnej oblasti, roztrhaná, fľakatá alebo zakrvavená bielizeň, tehotenstvo, zranenia vo vaginálnej alebo análnej oblasti, t.j. modriny, opuchy alebo infekcia, pohlavné choroby, ťažkosti pri chôdzi a sedení.

Sexuálne zneužívanie zahŕňa všetky aktivity, pri ktorých je dieťa zneužité na sexuálnu stimuláciu či ukájanie inej osoby ako (no nielen): odhaľovanie sa pred dieťaťom, odhaľovanie genitálií dieťaťa, hladkanie, sexuálne obťažovanie a donucovanie; sexuálnym zneužívaním je aj keď iná osoba dovolí dieťaťu sledovať pornografiu alebo sexuálne aktivity, alebo ho k sledovaniu priamo pobáda.

Možnosť nabádať dieťa na sexuálny styk vyplýva z pozície sily páchateľa, čo je v ostrom kontraste k veku dieťaťa, závislosti alebo podriadenej pozícii. Častými donucovacími prostriedkami sú vyhrážky a uplácanie dieťaťa, korupcia. Počas sexuálneho útoku bývajú deti len zriedka fyzicky zranené, preto treba venovať zvýšenú pozornosť prejavom v správaní.

Nie vždy je sexuálne zneužitie zločinom dospelých na deťoch. Zhruba v 25 % prípadoch sexuálneho zneužitia detí sa vyskytujú vážne útoky mladistvých.

Patricia D. McClendon

  • Hodnotenie12345