Sebapoškodzovanie — ako mu porozumieť

Sebapoškodzovanie je zvyk, pri ktorom človek cíti nutkanie ubližovať si, a tak si spôsobuje napríklad rezné rany, modriny, alebo sa udiera.

„Zápästie som si porezala tak, že mi ho museli zašívať. Lekárovi som povedala, že som sa porezala na žiarovke. Bola to pravda — len som mu nepovedala, že som to spravila naschvál.“ — Sasha, 23 rokov.

„Rodičia si všimli moje rany, ale len tie, ktoré nie sú také hlboké a ktoré vyzerajú ako škrabance… Možno raz objavia aj ďalšie rany, a tak si chystám výhovorku… Nechcem, aby o tom vedeli.“ — Ariel, 13 rokov.

Predmetom tohto článku nebude priamo skupina ľudí (EMO), ktorých jednotliví členovia si často ubližujú, aby sa tak zaradili do akéhosi moderného štýlu prežívania svojich často až podivných sektárskych sociálnych vzťahov, na ktorých si istým špecifickým spôsobom silne zakladajú. V tomto článku by sme sa radi zaoberali mladými ľuďmi, jednotlivcami, ktorí si ubližujú a s týmito aktivitami sa v skrytu sužujú vážnym smútkom a obrovskou úzkosťou. Mladí ľudia ktorí nás zaujímajú, sa poškodzujú v osamení, robia to tajne a často sa za tieto svoje skutky hanbia.

Seba poškodzovanie môže byť spôsob, ako sa vysporiadať s osobnými problémami. To môže pomôcť vyjadriť pocity, ktoré sa nedajú bežne vyjadriť slovami. Odvrátiť sa na chvíľu od silnej bolesti života, alebo uvoľniť ťažkú emocionálnu bolesť. Potom sa títo ľudia cítia omnoho lepšie. Aspoň na malú chvíľu. Ale často sa bolestivé pocity vrátia späť a oni majú rovnaké pocity, nutkanie ublížiť si znova a znova.

Sebapoškodzovanie je spôsob, ako vyjadriť a vyrovnať sa s hlbokou emocionálnou bolesťou a utrpením. Ako neintuitívne škodiť sebe, aby sa cítili o niečo lepšie.

Pri sebapoškodzovaní však prichádza úľava len na malú chvíľu. Pocity prázdnoty a úzkosti sú často rýchlo späť. Je to, ako keby ste si na ranu nalepili leukoplast, i keď rana potrebuje chirurgicky zošiť.

Mýty a fakty o rezaní a sebapoškodzovaní

Mýtus: Ľudia, ktorí sa zraňujú sa snažia získať pozornosť.

Fakt: Bolestivou pravdou je, že ľudia, ktorí si ubližujú rezaním, pichaním a pod. tak robia v tajnosti. Nesnažia sa manipulovať s druhými, alebo upozorňovať na seba. V skutočnosti, obavy a strach im bránia v tom aby verejne požiadali o pomoc.

Mýtus: Ľudia, ktorí sa sami zraňujú sú blázni a / alebo nebezpeční.

Fakt: Je pravda, že mnoho ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú trpia úzkosťou, depresiami alebo prekonali nejakú psychickú traumu, rovnako ako milióny ďalších vo všeobecnej populácii. Sebazraňovanie je búchanie na dvere v snahe domôcť sa pomoci, v tomto zmysle nejakým spôsobom upozorniť na seba, aby im niekto pomohol, uľavil od ich obrovskej bolesti. Nalepiť im nálepku „blázon“ alebo „nebezpečný“ nie je presné a ani užitočné.

Mýtus: Ľudia, ktorí si sami sebe ubližujú chcú zomrieť.

Fakt: Nie. Zvyčajne nechcú zomrieť. Snažia sa skôr vyrovnať nejakým spôsobom so svojou bolesťou. V skutočnosti môže byť sebapoškodzovanie spôsob, ako pomôcť sám sebe – naďalej žiť. Avšak, v dlhodobejšom pohľade majú oveľa vyššie riziko samovraždy, čo je dôvod, prečo je také dôležité, aby vyhľadali pomoc.

Mýtus: Ak rany, ktoré si spôsobujú nie sú tak vážne, netreba týchto ľudí brať vážne.

Fakt: Závažnosť zranenia osoby má veľmi málo čo do činenia s tým, ako silne takýto človek trpí.

Sebapoškodzovanie môže prebiehať aj menej zjavným, takpovediac nenápadným spôsobom: nárazové pitie, jedenie liekov, ale môže zahŕňať aj nechránený sex. Jednou z najčastejších foriem sebapoškodzovania je rezanie, ktoré predstavuje výrobu ťažkej rany, alebo škrabancov na rôznych častiach tela ostrým predmetom.

Výskyt sebapoškodzovania

Sebapoškodzovanie sa vyskytuje v celom populačnom spektre, správanie nie je obmedzené podľa vzdelania, veku, rasy, sexuálnej orientácie, socioekonomického statusu alebo náboženstva. Avšak, sebapoškodzovanie sa vyskytuje častejšie u:

dievčat

ľudí, ktorí majú v anamnéze fyzické, emocionálne alebo sexuálne zneužívanie

ľudia, ktorí majú problémy so zneužívaním návykových látok, či obsedantno-kompulzívnu poruchu, alebo poruchu príjmu potravy

jedinci, ktorí nemohli slobodne vyjadrovať vo svojich rodinách emócie, názory, či pocity

jedinci, ktorí nemajú schopnosti vyjadriť svoje emócie a chýba dobrá sociálna podporná sieť

Vek

Väčšina pacientov (najmä ženy), ktoré sa zaoberajú sebapoškodzovaním sú mladiství. Sebapoškodzovanie často začína v ranom období dospievania, kedy emócie sú nestále a mladí čelia rastúcemu tlaku rovesníkov, osamelosti a konfliktom s rodičmi alebo inými autoritami.

Rodinná anamnéza

Niektoré dôkazy naznačujú, že sebapoškodzovanie je častejšie u ľudí, ktorí majú v rodinnej anamnéze samovraždu, sebapoškodzovanie alebo samo deštruktívne činy. Niektorí pacienti, ktorí čelili sexuálnemu tlaku, samovražde, alebo boli fyzicky alebo psychicky zneužívaní, zažili v detstve nejakú formu zanedbávania. Čelili osamelosti a sociálnej izolácii. Vyrastali v nestabilných rodinách, zažívajú nedobré životné podmienky, ako je nezamestnanosť, rozvod.

Príznaky sebapoškodzovania môžu zahŕňať:

popálenia (zápalkami, ohorkami cigariet, alebo horúcimi rozpálenými ostrými predmetmi, ako sú napríklad nože
vyrezané slová, alebo symboly do kože
polámané kosti
kúsance, stopy po kúsaní
trávenie veľa času osamote
stále problémy v medziľudských vzťahoch
trvalé otázky týkajúce sa osobnej identity, ako „kto som?“ alebo „čo tu vlastne robím?“
behaviorálna a emočná labilita, impulzivita a nepredvídateľnosť
prejavy bezmocnosti, beznádeje a bezcennosti
porezania alebo silné škrabance na pokožke (predmetmi)
popáleniny spôsobené horúcimi predmetmi, zámerné obarenie
nadmerný piercing, či nadmerné tetovanie
trhanie vlasov (trichotillomania)
modriny po tele
zlomené kosti
udieranie seba samého, alebo búchanie hlavou do múru
hádzanie sa proti múru, či proti tvrdým predmetom
vpichovanie predmetov do kože, alebo pod kožu
úmyselne bránenie zhojeniu rany, roztrhanie už hojacich sa chrást
požitie jedovatej látky, či prehĺtanie ostrých predmetov

Prečítajte si  Závislosť na pornografii

Varovné signály, že člen rodiny, alebo priateľ sa samopoškodzuje

nevysvetliteľné rany a jazvy z rezov, modriny, popáleniny. Obyčajne na zápästí, paži, stehnách alebo prsiach
krvné škvrny na oblečení, uterákoch, posteľnej bielizni, alebo krvou ofarbené tkaniny
ostré predmety, alebo rezné nástroje, ako sú holiace strojčeky, nože, ihly, sklenené črepy, alebo fľaškové uzávery, sú vo väčšej miere prítomné
časté nehody. Pacient môže tvrdiť, že je nemotorný alebo ho často stretajú nešťastia, aby tak bagatelizoval svoje zranenia
osoba nosí dlhé rukávy, zimné kabáty a dlhé nohavice, a to aj v teplom počasí
zdržuje sa často a dlho v spálni, alebo v kúpeľni
je izolovaný a podráždený
nízke sebavedomie
problémy vo vzťahoch
zlé fungovanie v práci, v škole, alebo doma
trávia veľa času osamote

Postihnutí môžu mať pocit, že sebapoškodzovanie je spôsob, ako:

dočasne zmierniť intenzívne pocity, tlak, alebo úzkosť
ako plne kontrolovať, riadiť a usmerňovať bolesť
ako prelomiť emocionálnu necitlivosť
žiadosť o pomoc nepriamym spôsobom alebo upozornením na potrebu pomoci
pokus pôsobiť na ostatných, pýtajú si svojim činom starostlivosť, alebo sa snažia vo svojich blízkych vzbudiť previnenie, či výčitky svedomia
sebapoškodzovanie môže tiež byť odrazom nenávisti ku vlastnému telu
niektorí sa samovoľne poškodzujú a trestajú za to, že dnes pociťujú silné emócie a pocity, ktoré nemohli prezentovať ako deti, nebolo im to dovolené
tiež sa trestajú za to, že sú zlí a že si nezaslúžia priateľské, či dobré zaobchádzanie. Tieto pocity sú výsledkom zneužitia a viery, že zneužívanie bolo zaslúžené

Čo vedie k sebapoškodzovaniu?

Sebapoškodzovanie je nezdravá snaha vyrovnať sa s ochromujúcimi osobnými emóciami, ako je intenzívny hnev, zúrivosť, strach, smútok či hanba. Najčastejším miestom sebapoškodzovania bývajú ramená, nohy a predná časť trupu. Pretože tieto oblasti sú ľahko dostupné a zároveň sú skryté pod oblečením. Ale k sebapoškodzovaniu môže byť použitá každá časť tela. Ľudia ktorí sa poškodzujú môžu používať viac ako jednu metódu poškodzovania. Tu a tam, v prípade mladých dievčat, či chlapcov, môže dochádzať k sebapoškodzovaniu aj pokiaľ sú títo zdraví. Závažným stavom sa samopoškodzovanie stáva, v prípade dlhodobého pretrvávania. K sebapoškodzovaniu dochádza, keď ľudia čelia tomu, čo sa zdá byť zdrvujúce, alebo stresujúce, v oblasti pocitov, či prežívania. Môže to byť tiež akt vzbury a / alebo zamietnutie rodičovských hodnôt a snaha o osobnú individualizáciu. Všeobecne platí, že sebapoškodzovanie je výsledkom neschopnosti vyrovnať sa zdravým spôsobom s psychologickou bolesťou, s otázkami osobnej identity a „hľadaním svojho miesta“ v rodine a v spoločnosti. Zmes emócií, ktoré spúšťajú sebapoškodzovanie je zložitá. Napríklad môže ísť o pocity bezcennosti, osamelosť, o paniku, hnev, pocit viny, odmietnutie, seba-nenávisť, alebo zmätok v sexualite.

Samotní pacienti uvádzajú:

„Bolesť ma odreaguje,pochová emócie, citovú bolesť, preladí ma inam, do lepšieho sveta.“
„Je to spôsob, ako mať kontrolu nad vlastným telom, pretože sám nedokážem kontrolovať nič iné v mojom živote.“
„Bolesť je dobrá, pretože takto mám pocit, že niečo cítim, ako na druhej strane byť apatický a necítiť nič.“
„Cítim úľavu a som menej nervózny, keď sa režem. Menej napätý. Emocionálnu bolesť vytlačí bolesť fyzická, a tá je okej.“
„Keď sa zraňujem, akoby som sa očisťoval, zmýval so seba vinu. Funguje to dokonale – ako mágia.“
„Láska, bolesť a smrť, sú to jediné, za čo sa oplatí žiť!“

Je veľmi dôležité upozorniť na skutočnosť, že sebapoškodzovanie im subjektívne pomáha, inak by to nerobili!

Dôvody samopoškodzovania

svoje pocity nedokážu dať do slov a tak „konajú“, je to ich spôsob „volania o pomoc“

uvoľnenie bolesti a napätia

získanie dočasnej kontroly nad sebou samým

samo poškodzovanie rozptyľuje a odvracia pozornosť od zdrvujúcich emócií, alebo ťažkých životných okolností

uvoľnenie od viny a potrestanie sa za svoju ničomnosť a podiel na veciach z detstva, ktoré si spájajú s obrovskou vinou

aspoň niečo zmysluplného a nenudného cítia, miesto tej tupej prítomnosti

Prostredníctvom sebapoškodzovania, sa osoba môže snažiť o…

o správu alebo obmedzenie ťažkej úzkosti alebo úzkosti a sleduje poskytnutie úľavy

Túži rozptýliť bolestivé emócie cez fyzickú bolesť

Chce získať pocit kontroly nad jeho/jej telom, pocitmi alebo životnými situáciami

Chce niečo cítiť, čokoľvek, aj keď je to fyzická bolesť, keď sa cíti emocionálne prázdny

Chce riešiť expresné vnútorné pocity externým spôsobom

Chce potlačiť depresiu alebo nešťastné pocity k vonkajšiemu svetu

Chce sa sám seba potrestať

Ak sa chcete porezať, lebo chcete vyjadriť bolesť a intenzívne emócie, skúste nasledovné

maľujte, kreslite, alebo skúste na obrovský kus papiera maľovať štetcom a červenou farbou, či fixom červenej farby, maľujte

vyjadrite svoje pocity písomnou formou, sadnite si a píšte o tom, ako sa práve cítite, čo cítite, vnímate

Prečítajte si  Keď niekto z blízkych ochorie na duševnú chorobu

zložte báseň alebo pieseň, ktorá vystihuje, čo práve cítite

zapíšte si všetky negatívne pocity a potom papier roztrhajte, alebo spáľte

počúvajte hudbu, ktorá vyjadruje, čo práve cítite

Ak sa chcete rezať z dôvodu vnútorného nepokoja, upokojte sa nasledovným spôsobom

osprchujte sa horúcou vodou

maznajte sa so psom alebo mačkou, či iným domácim zvieracím maznáčikom

zabaľte sa do teplej deky a schúľte sa niekde v bezpečí domova

masírujte si krk, ruky a nohy

vypočujte si upokojujúcu hudbu (v posteli, v kúpeľni a pod.)

Ak sa chcete porezať, pretože sa cítite sám, opustený a osamelý, skúste

zavolať priateľovi (nemusíte s ním hovoriť o sebapoškodzovaní)

osprchujte sa studenou vodou

uchopte kocku ľadu v ohybe svojej paže, alebo nohy a držte

žujte niečo s veľmi výraznou chuťou, ako sú chilli papričky, mäta pieporná, alebo grapefruitová kôra.

choďte na internet, vyhľadaj chatovacie miestnosti alebo svojpomocné, odborne smerované stránky

Ak sa chcete rezať, pretože ste chceli zo seba uvoľniť napätie, alebo silný hnev

cvičte, behajte, tancujte, skáčte cez švihadlo, robte kľuky, zhyby, brušáky, alebo bušte do boxovacieho vreca

skúste kričať do vankúša

skúste ťažký medicinbal, nejaké náročné cviky, rúbajte drevo a pod

hrajte na hudobný nástroj, trieskajte na hrnce či panvice

Náhrada pre samorezanie

použite červený fix a označte, kade by ste viedli rez, keby ste sa rezali

prechádzajte kusom ľadu miestom kade by ste viedli rez

navlečte si gumové pásiky na zápästie, ramená, ruky alebo nohy a zatlačte silno, čo najviac na miesta, kade by ste viedli rez

Možné komplikácie

ešte výraznejšie zhoršenie pocitov hanby, viny a sebavedomia

infekcie z rán a nečistých predmetov, nástrojov, ktorými sa poškodzovali

život ohrozujúce problémy, ako sú krvné straty, ak si rezali cievy a tepny

trvalé jazvy a znetvorenie
ťažké, prípadne smrteľné zranenia, najmä ak si ubližujú pod vplyvom alkoholu, či drog

zhoršenie v oblasti základných psychických porúch

vysoké riziko samovraždy aj keď tento úmysel nie je obyčajne v popredí

Sebapoškodzovanie môže byť príznakom psychiatrického ochorenia, vrátane:

poruchy osobnosti (najmä hraničnej poruchy osobnosti)
bipolárnej poruchy
depresie
úzkostnej poruchy (najmä obsedantno-kompulzívnej poruchy)
schizofrénie

Rozhovor s dievčatami, ktoré majú skúsenosť so sebapoškodzovaním

 Diana (21 r.)
 Kathy (15 r.)
 Lorena (17 r.)

Koľko si mala rokov, keď si sa začala rezať?

Lorena: Asi 14.
Diana: Mala som 18. Niekedy som sa počas jedného, dvoch týždňov rezala každý deň, inokedy prešiel aj mesiac bez toho, aby som si niečo urobila.
Kathy: Keď som mala 14. A dodnes s tým občas bojujem.

Prečo si si chcela ubližovať?

Kathy: Nenávidela som sa. Myslela som si, že sa so mnou ostatní nemôžu chcieť priateliť.
Diana: Niekedy môj smútok prerástol do beznádeje a beznádej až do zúfalstva. To zúfalstvo sa nedalo zniesť. Bolo vo mne ako obrovský netvor, ktorého som musela dostať von. Preto som sa rezala.
Lorena: Občas som bola veľmi deprimovaná, nahnevaná alebo som bola zo seba sklamaná. Cítila som sa ako odpad. Potrebovala som sa všetkých tých hrozných pocitov zbaviť. Niekedy som si myslela, že si fyzickú bolesť zaslúžim.

Cítila si sa lepšie, keď si sa poranila?

Diana: Áno. Cítila som úľavu, akoby som sa zbavila ťažkého bremena.
Kathy: Je to tak trochu ako s plačom. Niektorí sa vyplačú a je im lepšie. Mne sa uľavilo, keď som sa porezala.
Lorena: Keď som si ublížila, bolo to, akoby som prepichla balón plný negatívnych emócií. Nepraskol, ale všetky negatívne pocity z neho pomaly unikali.

Bála si sa o tom niekomu povedať?

Lorena: Áno. Bála som sa, že si ľudia o mne pomyslia, že som divná. Okrem toho som nechcela, aby ostatní vedeli, čo prežívam.
Diana: Druhí mi vždy hovorili, že som statočná. Nechcela som im túto predstavu brať. Myslela som si, že keď poprosím o pomoc, bude to prehra.
Kathy: Bála som sa, že si ľudia budú myslieť, že mi preskočilo. Potom by som sa cítila ešte horšie. A myslela som si, že to, čo si robím, si zaslúžim.

Čo ťa podnietilo, aby si s tým začala niečo robiť?

Lorena: Povedala som o tom mame. Pomohla mi aj jedna lekárka. Naučila ma ovládať negatívne emócie. Je pravda, že niekoľkokrát som sa k tomu ešte vrátila. …Pocity bezcennosti ma možno budú sprevádzať celý život, ale som odhodlaná nedať sa nimi ovládnuť.
Kathy: Jedna kresťanka, ktorá je odo mňa asi o desať rokov staršia, si všimla, že so mnou niečo nie je v poriadku. Napokon som sa jej zdôverila. Prekvapilo ma, že aj ona mala kedysi problém s rezaním sa. Keďže si tým prešla, nebolo pre mňa ťažké sa jej vyrozprávať. Pomoc mi poskytla aj jedna lekárka. Mne i mojim rodičom pomohla pochopiť, s čím vlastne zápasím.
Diana: Raz večer som bola u jedných manželov, ktorým som dôverovala. Manžel si všimol, že mi niečo je. Láskavo ma podnietil, aby som im povedala, čo sa deje. Jeho manželka si ma privinula tak, ako to robievala moja mama, keď som bola malá. Rozplakala som sa. A ona tiež. Ťažko sa mi hovorilo o svojom probléme, ale teraz som rada, že som to zo seba dostala.

Prečítajte si  Aspergerov syndróm

zdroj:jw.org

Ako sa sebapoškodzovanie lieči?

Terapia môže byť použitá len na pomoc osobe, ktorá už zastavila samotné konanie sebapoškodzovania.

Kognitívno-behaviorálna terapia by mohla byť použitá na pomoc jednotlivcovi, aby sa naučil rozpoznávať a riešiť spúšťacie pocity.

Dialektická behaviorálna terapia, typ kognitívno behaviorálnej terapie, ktorá učí behaviorálnym schopnostiam, ktoré vám pomôžu znášať úzkosť, riadiť alebo regulovať vlastné emócie, a zlepšiť svoje vzťahy s ostatnými.

Psychodynamická psychoterapia, ktorá sa zameriava na identifikáciu skúseností z minulosti, skryté spomienky alebo medziľudské problémy pri koreni vašich emocionálnych ťažkostí pomocou samovyšetrenia vedené terapeutom.

Všímavostná bazálna terapia, ktorá vám pomôžu žiť v prítomnosti, náležite vnímať myšlienky a činy ľudí okolo vás, to všetko k zníženiu úzkosti a depresie, a zlepšenia vášho celkového blahobytu.

Posttraumatická stresová terapia môže byť užitočná pre osoby, ktoré majú v anamnéze zneužívanie alebo incest.

Skupinová terapia môže byť užitočná pri znižovaní hanby spojenej so sebapoškodzovaním, a v podpore zdravých prejavov emócií.

Rodinná terapia môže pomôcť vyriešiť problémy v anamnéze rodinného stresu, týkajúceho sa následkov správania. Členovia rodiny môžu napomôcť viac komunikovať priamo a bez nevhodného „usmerňovania“.

Hypnóza alebo iné samostatné relaxačné techniky sú užitočné pri znižovaní stresu a napätia, ktoré často predchádzajú prípadom sebapoškodzovania. Lieky, ako sú antidepresíva alebo anti-úzkostné lieky by mohli byť použité na zníženie počiatočných impulzívnych reakcii na stres.

Neexistujú žiadne lieky, ktorými by sa dalo špecifickým spôsobom regulovať samopoškodzovanie. Váš lekár môže odporučiť liečbu antidepresívami alebo inými psychiatrickými liekmi na liečbu depresie, úzkosti alebo iných mentálnych porúch, často spojených so sebapoškodzovaním. Liečba týchto porúch môže potlačiť potrebu ubližovať si.

Aká je celková prognóza (šanca na vyliečenie), pre ľudí, ktorí sa samopoškodzujú?

Prognóza závisí na pacientovom emocionálnom a psychickom stave. Je dôležité určiť faktory, ktoré vedú jednotlivca k samo zraňujúcemu správaniu. Je tiež dôležité identifikovať všetky už existujúce poruchy osobnosti, ktoré treba začať neodkladne liečiť.

No a na záver …

Možno ste si už všimli podozrivých zranení na niekom blízkom, alebo sa vám takáto osoba zverila, že sa reže. Tak, či onak, je potrebné konať. Čo by ste mali urobiť? Ako môžete pomôcť?

V prvom rade je potrebné, aby ste sa vy osobne najskôr vyrovnali s pocitmi, ktoré máte z toho, čo ste sa práve o svojom blízkom dozvedeli. Môžete mať pocit šoku, môžete byť zmätený, alebo dokonca znechutený. Ďalším krokom je získanie informácii o sebapoškodzovaní všeobecne. Najlepším spôsobom ako zvládnuť svoj vlastný zmätok zo sebapoškodzovania blízkej osoby, je dozvedieť sa pravdivé informácie o tomto stave. Prekonáte tak šok, nepohodlie a vlastné znechutenie zo stavu svojej blízkej osoby. Celkové porozumenie problému vám pomôže vidieť svet z jeho / jej pohľadu. Z pohľadu akým spôsobom sa ona / on pozerá na svet okolo seba. A to je veľmi cenná skúsenosť.

Vyhnite sa odsudzujúcim komentárom a kritike, veci by sa iba zhoršili. Pamätajte, že výčitky nie sú na mieste. Samopoškozujúci jedinec sa aj tak už dosť hanbí. Ponúknite pomoc, nie ultimáta. Nezabudnite ho / ju ubezpečiť, že si s Vami on / ona môže kedykoľvek o svojich problémoch pohovoriť. Buďte taktní a ohľaduplní. Je čas na zmenu.

Možno by ste mohli rozhovor začať takto: „Všimol som si tvojich zranení na tele, a chcem vedieť, čím prechádzaš“.

Keď sa Váš priateľ alebo blízky sám zraní

Ak máte priateľa alebo blízkeho, ktorý sám seba zraní, môžete byť v šoku a mať strach. To je pochopiteľné. Vezmite všetky reči o jeho/jej sebapoškodzovaní vážne. Aj keď si možno myslíte, že by ste zradil jeho/jej dôveru. Self-zranenie je príliš veľký problém aby ste ho ignorovali, alebo vyriešili sami. Tu sú niektoré možnosti pre pomoc.

Vaše dieťa: môžete začať tým, že konzultujete vec s pediatrom alebo všeobecným lekárom dieťaťa, ktorý môže poskytnúť počiatočné vyhodnotenie stavu alebo postúpi „pacienta“ k špecialistovi duševného zdravia. Nekričte nikdy na vaše dieťa, alebo mu nikdy v tejto súvislosti nevyhrážajte, ani ho nijako neobviňujte, ani nevyslovujte pred ním prehnané obavy.

Tínedžerský priateľ: Nabádajte takéhoto svojho priateľa k tomu, aby hovoril o svojom probléme s rodičmi, učiteľmi, školským poradcom alebo s inou dôveryhodnou osobou – dospelým. Je dobre ho vypočuť, ale dajte pozor aby ste nesmerovali takýto rozhovor k tomu, že sa to nakoiec stane vaším spoločným tajomstvom. Ak si myslíte, že by ste mohli byť vo veci zvykľaný jeho/jej naliehaním, prosením, radšej s osobou príliš vec nerozoberajte a rozhodne jeho problém ohláste jeho rodičom. Je potrebné si uvedomiť, že v hre je život vášho priateľa, či priateľky.

Dospelý: Opatrne a ohľaduplne takúto osobu povzbuďte, aby vyhľadala lekársku a psychologickú starostlivosť.

  • Hodnotenie12345