No čo. Bola to len sranda. Veď o nič nejde. A on si to predsa zaslúži.

Si možno väčší a silnejší než tvoji vrstovníci. Alebo si možno bystrejší, popudlivejší a agresívnejší. Každopádne je pre teba ľahké niekoho druhého zastrašovať, dorážať na neho alebo sa baviť na cudzí účet?

Šikanovať druhých je snáď pre tvojich priateľov zábavou, ide však o vážnu vec. Niektorí výskumní pracovníci zistili, že šikanovanie má pre postihnutých omnoho závažnejšie následky, než si skôr mysleli. V jednom prieskume u americkej školnej mládeže sa zistilo, že „v 90 percentách tých, kto boli šikanovaní, to malo vedľajšie účinky — zhoršil sa ich prospech, cítili väčšiu úzkosť, stratili priateľov a poznamenalo to ich spoločenský život“. V Japonsku sa jeden trinásťročný „obesil a zanechal dlhý popis toho, ako bol po tri roky šikanovaný“.

Ako sa vlastne správa človek, ktorý šikanuje druhých?

Čo to je šikanovanie?

Človek, ktorý šikanuje, nemusí ľudí biť alebo ‚sekýrovat‘. Šikanovať znamená zachádzať z druhými ľuďmi — zvlášť s tými, ktorí sú slabí alebo zraniteľní — surovo a hrubo. Takí ľudia sa snažia vyhrážať, zastrašovať a ovládať. Väčšina ich však nepoužíva päste, ale ústa. Najrozšírenejšou formou tohto týrania je vlastne citové šikanovanie. Šikanovanie teda môže mať podobu urážok, sarkazmu, zosmiešňovania a nadávania. Šikanovanie môže byť niekedy premyslené. Pozrime sa napríklad, čo sa stalo Lenke. Vyrastala zo skupinou kamarátok. Keď však mala pätnásť rokov, veci sa začali meniť. Z Lenky sa stala veľmi pekná dievčina a začala byť stredom pozornosti. Vraví o tom: „Kamarátky sa mi začali vyhýbať a rozprávali o mne škaredé veci za mojim chrbtom — a dokonca i priamo do očí.“ Tiež o nej šírili lži a snažili sa kaziť jej dobrú povesť. Áno, podnietené žiarlivosťou ju bezcitným a surovým spôsobom šikanovali.

Kde sa šikanovanie rodí

Agresívne správanie je často spojené s domácim prostredím. „Môj otec bol agresívny,“ vraví jeden mladík, ktorý sa volá Slavomír, „a tak som bol agresívny aj ja.“ Tiež Peter to mal doma ťažké. Spomína: „Uvedomoval som si, že ľudia vedia, aké to u nás doma je — proste, že je to iné — a nepáčilo sa mi, že ma ľudia ľutovali.“ Keď sa Peter začal venovať športovaniu, musel vždy vyhrať. To mu ale nestačilo. Musel svojich protivníkov ponížiť — a stále im porážku pripomínať.

Borka vychovávali bohabojní rodičia. Pripúšťa však: „Snažil som sa ľudí rozosmiať, ale niekedy som nevedel, kedy prestať — a často som sa niekoho dotkol.“ Borkova túžba baviť sa a obracať na seba pozornosť viedla k tomu, že prehliadal pocity druhých ľudí

Zdá sa, že ďalší mladí ľudia sú ovplyvnení televíziou. Kriminálne filmy oslavujú tvrdých chlapov a vzbudzujú dojem, že byť láskavý je málo mužné. Populárne komédie sú plné sarkazmu. V správach je často vidieť bitky a neslušná reč pri športových udalostiach. Naši priatelia tiež môžu mať vplyv na to, ako jednáme z druhými. Ak majú naši vrstovníci sklon k šikanovaniu, je ľahké sa k ním pripojiť a zabrániť tak tomu, aby si nevybrali ako svoj terč práve nás.

Nech je to akokoľvek, ak šikanuješ aj ty sám, potom tvojimi jedinými obeťami nie sú len ti, komu ubližuješ.

Celoživotné následky

Časopis Psychology Today uvádza: „Šikanovanie môže začať v detstve, ale pokračuje aj v dospelosti.“ Noviny The Dallas Morning News uviedli jednu výskumnú štúdiu, v ktorej sa zistilo, že „z chlapcov, ktorí v druhom ročníku základnej školy šikanovali druhých, ich vo veku 24 rokov bolo 65 percent usvedčených z ťažkých zločinov“. Je pravda, že nie zo všetkých detí, ktoré šikanujú druhých, sa stanú zločinci. Pokiaľ si však zvykneš prehliadať pocity druhých, môže ti to neskôr v živote spôsobiť vážne problémy. V manželstve to môže viesť k veľkému strádaniu tvojho manželského druha a detí. Vzhľadom k tomu, že zamestnávatelia dávajú prednosť ľuďom, ktorí vedia dobre vychádzať s druhými, môže ťa to do budúcna pripraviť aj o pracovné príležitosti.

Prečo mi druhí nedajú pokoj?

Už podľa chôdze je možné z istotou poznať, že je ten chlapec neistý a nervózny, že je v novom prostredí zrejme zarazený. Starší žiaci si hneď všimnú, že je v škole nový. Za okamžik sú mladí okolo neho a zahŕňajú ho vulgárnymi poznámkami. Vystrašený chlapec utečie do najbližšieho úkrytu — na záchod. Všade sa rozlieha smiech.

„V triede som bol najmenší,“ spomína si jeden z autorov knihy Trieda ako zdroj problémov (angl.). „Byť najchytrejším a zároveň najmenším v triede bola pre mňa v tom veku katastrofálnou kombináciou: Byť najchytrejším a zároveň najmenším v triede bola pre mňa v tom veku katastrofálnou kombináciou: Ti, ktorí ma nechceli biť, pretože som bol najmenší, ma tĺkli, pretože som bol chytrý. Okrem toho že mi vraveli ‚okuliarnik‘, hovorili o mne ako o ‚kráčajúcom slovníku‘ a dali mi ešte osemsto iných prívlastkov.Ti, ktorí ma nechceli biť, pretože som bol najmenší, ma tĺkli, pretože som bol chytrý. Okrem toho že mi vraveli ‚okuliarnik‘, hovorili o mne ako o ‚kráčajúcom slovníku‘ a dali mi ešte osemsto iných prívlastkov.“ Autor knihy Detská osamelosť (angl.) dodáva: „Deti s telesnými nedostatkami s poruchami reči alebo viditeľnými telesnými zvláštnosťami alebo odlišnosťami v správaní sa stávajú okamžite pre ostatné deti terčom posmechu.“ Niekedy sa mladí bránia tým, že sa pustia do akýchsi pretekov v hrubosti: Zahŕňajú sa navzájom stále horšími urážkami (často aj urážkami rodičov). Mnohí mladí sú však voči šikanovaniu od vrstovníkov bezbranní. Jeden mládenec si spomína, že mával z posmeškov a šikanovania od spolužiakov taký strach, že mu ‚z toho bolo na vracanie‘. Nemohol sa sústrediť na vyučovanie, pretože si robil starosti, čo mu zasa spolužiaci vyvedú.

Čo mám robiť aby ma nebili?

Vyhýbaj sa nebezpečným miestam. Chodby, schodišťové šachty a šatne v školách sú v mnohých školách nebezpečné. A záchody sú často známe tým, že v nich dochádza k bitkám a k zneužívaniu drog, že to mnohí radšej vydržia a nechodia tam.

Dávaj pozor, s kým sa stýkaš. Mladí sa často dostanú do nejakej bitky len preto, že sa stýkajú z “divnými” spoločníkmi. Ak sa budeš pozerať na spolužiakov zvrchu, môže to vyvolať odcudzenie a môžu potom k tebe pristupovať nepriateľsky. Ak si však vľúdny a priateľsky, pravdepodobne ta nechajú na pokoji. Vyhýbaj sa bitkám. Dávaj pozor, aby ste ‚sa navzájom nenútili dokazovať, kto je silnejší‘. Aj keby si vyšiel z bitky ako víťaz, tvoj súper alebo súperka môže proste čakať na svoju chvíľu, aby ti to oplatil. Predovšetkým sa snaž odvrátiť bitku slovami. Ak to nepomôže, odíď — alebo dokonca uteč — pred násilným konfliktom. Pamätaj si, že „živý pes je na tom lepšie než mŕtvy lev“. Keď už “nie je pomoci”, a je to nutné, chráň sa a bráň sa akýmkoľvek rozumným spôsobom. Hovor so svojimi rodičmi. Mladí „zriedka hovoria svojim rodičom o terore v škole, ...pretože sa boja, že ich rodičia budú považovať za zbabelcov alebo že im budú vyčítať, že sa nepostavili na odpor“ - (Detská osamelosť, angl.). Ale často je zákrok rodičov jedinou možnosťou, ako skoncovať z ťažkosťami.

Ti, ktorí sa ti posmievajú, sa chcú baviť na tvojej reakcii, chcú vidieť, ako ťa potrápili. Ak sa začneš brániť a vrátiš im to, alebo ak sa dáš do plaču, povzbudí ich to, aby ta šikanovali ďalej.

Ak sa ti posmievajú, snaž sa prejavovať zmysel pre humor