Je potrebné aby sme dieťa brali také aké je. Uvedomme si, že sme to mi rodičia, ktorí môžeme napomôcť či zbrzdiť vzdelávanie nášho dieťaťa. Ale dyslexia sa v súčasnej dobe nedá liečiť! To je pravda, ale správnymi postupmi dokážeme prejavy porúch učenia výrazne zmierniť, či spomaliť. A čo je najdôležitejšie, môžeme zmierniť až úplne vyradiť napätie, ktorému sú tak často vystavené deti z dysfunkčnými poruchami mozgu. Rodičia je nutné, aby sme tento problém vnímali realisticky.

Kniha Parenting a Child With a Learning Disability uvádza príklad: "Predstavte si, že idete do svojej obľúbenej reštaurácie a objednáte si vyprážaný bravčový rezeň s chutnými opekanými zemiačikmi. Keď vám čašník donesie tanier s jedlom zistíte, že vám priniesol krehké pečené bravčové mäso, dusenú kapustu a nadýchané parené knedle.

Vy ste však boli pripravení na vyprážané rezne. Obe jedlá sú chutné, ale vy ste čakali predsa len niečo iné". Buďme pružný k svojim dyslektickým deťom a primajme od nich aj "veci", na ktoré nie sme pripravení. Sú to naše deti. Možno sme neboli pripravení na jedlo s kapustou a pečeným mäsom…, ale neskôr zistíme, že aj toto jedlo je vynikajúce a že si na ňom dokážeme pochutnať. "A takto je to aj s deťmi, ktoré majú zvláštne potreby". Uvádza sa v knihe.

Milí rodičia nezúfajte ak špecialista zistí že vaše dieťa ma problémy učenia. Uvedomte si čo najskôr, že "iba" potrebuje v určitej oblasti pomoc. Časopis Awake (angl.) radí, aby ste si urobili prehľad a zoznámili sa s každým programom pre takéto deti, ktorý je dostupný v mieste, v ktorom žijete. Mnohé školy sú na starostlivosť o deti s poruchami učenia pripravené viac, než ako tomu bolo v minulosti.Mnohé školy sú na starostlivosť o deti s poruchami učenia pripravené viac, než ako tomu bolo v minulosti.Pre deti s poruchami učenia je nutnosťou aby mali podporu a pomoc svojich rodičov. Takýmto deťom nestačí každé ráno pripraviť chleba s maslom a vymeniť čistú košeľu. Deti, ktoré pociťujú, že za nimi rodič stojí, majú dobrý základ, aby získali pocit spôsobilosti a sebaúctu" Deti, ktoré pociťujú, že za nimi rodič stojí, majú dobrý základ, aby získali pocit spôsobilosti a sebaúctu" (Parenting a Child With a Learning Disability - Výchova dieťaťa s poruchou učenia). Pokiaľ to chce rodič dokázať, musí sa dostatočne zorientovať vo vlastných pocitoch. Nie je na mieste vyčítať si zodpovednosť za daný stav dieťaťa. Neprospieva to ani vám, ani deťom s poruchami. Niektorí rodičia (a je ich dosť) zostávajú ohromení, doslova paralyzovaní z náročných úloh, ktoré pred nimi naraz vyvstanú v súvislosti s poruchou dieťaťa. Obe tieto reakcie sú neprípustné a nebudujú. Obe zväzujú rodičov a znemožňujú aby sa dieťaťu nakoniec dostalo tak prepotrebnej pomoci.

Milí rodičia buďme chápavý ku svojim deťom a povzbudzujme ich s láskou a pochopením a čoskoro pravdepodobne uvidíme že to bralo na duši dieťaťa sa začne postupom času uvoľňovať a naše dieťa sa začne na svet usmievať, pretože ho prestanú kváriť neustále výčitky z vlastného zlyhania a zbytočnosti.

Niekoľko reakcii zo školského sveta

"Som matkou desaťročného syna s vážnou formou ADHD (Attention deficit / hyperaktiity disorder)...(odvtedy čo sa o tejto poruche viac hovorí)...mi niekoľko priateľov povedalo, že sa snažili viacej porozumieť stavu môjho syna a pomôcť mi, ale (dovtedy) nechápali, ako sa ja a môj syn cítime. Väčšinou nás ubezpečili, že nám budú pomáhať ochotnejšie. Jedna z priateliek si urobila na nás čas a pomáha môjmu synovi s čítaním a povzbudzuje ho. Syn neskôr večer za mnou prišiel a poprosil ma, aby som mu článok prečítala opäť".

L. A. D., Spojené štáty

"Som takmer 11 ročný chlapec a volám sa Martin. V škole mi to nejde a učitelia na mňa stále kričia. Niekedy som na tom ozaj zle. Vždy keď učiteľka skúša, prudko sa mi rozbúcha srdce. Akoby mi chcelo z hrude vyskočiť, či čo? Aj pri bežných situáciách si musím tisíckrát prehrať čo poviem a ako to poviem obchodníčke keď idem kúpiť chleba. V triede sa mi často posmievajú že som hlúpy a divný. Mávam hnačky a často vraciam. Školu mám celkom rád, ale veľakrát mám strach. Slovinárka na nás kričí. Prečo kričí. Veď rodičia nás neposielajú do školy aby po nás revali! V poradni mi povedali že mám ťažkú dyslexiu a že budem mať v škole pomoc a že budem mať aj nejaké úľavy. Nemám žiadne úľavy. A ja nedokážem slovenčinárke povedať že diktáty nemusím písať. Raz som to skúsil a dala mi zaucho. Povedal som to mame. Ta sa na mňa rozkričala, vraj sa mám učiť a nie sťažovať. Že slovinárka učila kedysi aj ju a že je dobrá. Nechce s ňou do konflikktu! Ja nehovorím že je zlá, ale nemá ma čo biť. Mama povedala, že keď si zaslúžim tak nech mi riadne pridá. Svet je nepriateľský, a ja do neho nezapadám. Často myslím na svojho mŕtveho otca a plačem. Najradšej by som..."

M. G. Slovensko

Toto je príbeh chlapca zo zapadného Slovenska, a nechcite vedieť, ako Martin ukončil vetu v liste. Našťastie sa dostal do starostlivosti odborníkov.