"Rakovinové dieťa" je mimoriadne prítulne, oddané a milujúce. Akoby nám chcelo povedať, čo je naozaj dôležité. Niekto by mohol povedať že povahou je to typické „maminkine dieťatko“ Tieto deti sú mimoriadne pokojné a majú silné solidárne cítenie, avšak tieto jasné stavy sa môžu často striedať so silnými pocitmi beznádeje a strachu. Vtedy môžu byť podráždené a nevyrovnané. Sú však mimoriadne citlivé na tu skutočnosť, že by mohli svojou rozladenosťou raniť niekoho z blízkych. Pri svojom ochorení často ani nemyslia na svoje bremeno ale viac na druhých, aby svojou slabosťou neublížili. Jednoducho povedané - sú zaseknuté, vydesené a vystrašené. Tak na mňa pôsobili, keď som sa s nimi stretával.

Na Slovensku nie je moc malých rakovinou postihnutých pacientov, je ich len niekoľko desiatok. Sú to však deti, akoby z iného sveta. Sú vybavené zvláštnymi danosťami, to aby uniesli svoj náklad. Potrebujú sa rovnako túliť a maznať ako iné deti. Potrebujú aby sme im rozprávali príbehy z rozprávok. Radi rozprávajú o všetkom. Nevadí im ani rozhovor o smrti. Naopak radi sa s témou smrti konfrontujú. O smrti uvažujú často a radi sa o nej rozprávajú. Zaradili ju do svojho života. Poznal som zopár jedicov, ktorý sa so svojou smrťou kamarádili. Adoptovali si ju, smiali sa a uťahovali si z nej.

Ten chlapec mal 16 rokov, neustále chcel rozprávať o tom - aké to bude keď už nebude. Fascinovala ho téma, ktorej sa iní ľudia vyhýbajú. Často hovoril, že smrť predsa nie je nič náročné a ťažké. Neustále si čítal dookola báseň o smrti od Jiřiho Wolkera. Jeho slovník bol zmesou hlbokého prístupu a bestarostnosti. Ivan zomrel s obavami a strachom. Deti aj keď ku koncu radi o smrti rozprávajú, nakoniec sa cítia zradení a znásilnení. Keď odchádzal držal sa silno svojho staršieho brata a krútil hlavou, akoby chcel zahnať zlú chmáru. Nakoniec vyčerpaný zaspal.

Rakovinové deti sú často disponované jemnosťou. Mávajú umelecké cítenie, sú schopné silnej empatie, sú emocionálne, vrelé a vrúcne. Je preto dôležité ich neustále povzbudzovať, rešpektovať ich umelecký cit a podporovať ich dôveru. Niektoré texty popisujú ich schopnosť rozpoznať „zlých“ ľudí. Texty popisujú, že pokiaľ takéto dieťa vzal do náručia človek, ktorý mal zlé alebo nečisté úmysly, deti to vycítili a rozkričali sa. Naopak pokiaľ sa ich snažil upokojiť niekto milujúci a „čistý“ upokojili sa. Často majú tieto deti dobrý hudobný sluch a horlivý inštinkt pre dramatičnosť.

I keď sa nám to môže zdať čudné, odporúča sa aby rakovinou postihnuté deti spali samé a nedovoľme aby ich objímali a bozkávali cudzí ľudia. Takéto prejavy priazne by si mohli zamieňať za súcit a jemu podobné prístupy. Lepšie sa im darí, pokiaľ požívajú jednoduchú stravu ktorá je ľahká a výživná. Zeleninu a ovocie im podávajme skôr v surovom stave než tepelne upravenú. Nesnažme sa vyučovať rakovinové dieťa predčasne, v snahe stihnúť ho naučiť veci, než...

Základné pravidlá zo života mu dávkujme z ohľadom na jeho mentálny a biologický vek. V opačnom prípade ho môžeme predčasnými poznatkami zneistiť a vystrašiť. Je dôležité aby už vedel tieto poznatky spracovať a pochopiť. Buďte v jednaní s ním priami a otvorení, falošná skromnosť by sa mohla ukázať ako bezcenná a obťažujúca. Potrebuje veľa spánku, odpočinok je mimoriadne potrebný a prospievajúci.

Rakovinové dieťa vám bude pravdepodobne vodiť domov zanedbaných zvieracích priateľov a zatúlaných psíkov. Naviac mávajú potrebu zbierať a hromadiť veci, akoby im to dodávalo zvláštny pocit bezpečia, Snažme sa tieto jeho „záľuby“ vľúdne a s citom korigovať. Nie je vhodné "apriori" zakázať všetko. Dovoľme mu doniesť nejaké veci, potrebujú sa identifikovať so „svojimi“ predmetmi. Tie veci sú mozaikov ich malého sveta, ktorý si vytvorili. Nezabúdajme na to, že i keď sú to naše deti a my sme ich rodičia, majú svoj vlastný svet v ktorom sú oni a ich ochorenie a potom ešte ich veci. Vedia, že na tu najdôležitejšiu vec na svete budú a sú samé. Nik iný tam nie je. Je to len ich svet. Ak by sme tam naplno patrili, bolo by to pre nich ťažšie.