Každé ráno vstávam o šiestej hodine,“ hovorí Katka. „Budík je automaticky nastavený na šiestu. Viem, že to tak je. Nikdy to nemením. A napriek tomu ho musím stále kontrolovať. Každý večer sa na budík pozerám najmenej päťkrát, než si ľahnem. A musím sa tiež uistiť, že sú všetky gombíky na šporáku vypnuté. Vidím, že sú vypnuté, ale aj tak sa musím vrátiť a jeden krát, dvakrát, či trikrát sa pozrieť — preto aby som sa riadne uistila. Musím znovu a znovu kontrolovať dvere ľadničky, aby som sa uistila, že sú zavreté. Potom ešte zámok na mrežových dverách a dva zámky na hlavných dverách domu.“

Katka trpí poruchou, ktorej sa hovorí obsedantno-kompulzívna porucha. Je definovaná ako vyčerpávajúci stav charakterizovaný neovládateľnými myšlienkami (obcesia) a jednaním (kompulzia). Človek, ktorý trpí touto poruchou, má pocit, že obcesia a kompulzia sú úplne mimovoľné. Je to, ako by do človeka prenikli a úplne ho ovládli.

Každý človek má občas nežiaduce myšlienky a nutkanie. Ale u ľudí trpiacich obsedantno-kompulzívnou neurózou tieto javy pretrvávajú a stále sa opakujú, takže narúšajú normálny život a spôsobujú hlboký nepokoj, ktorý niekedy vyústi až do ťažkej depresie. „Stály duševný boj viedol k tomu, že som uvažoval o samovražde,“ povedal jeden postihnutý. Pozrime sa na niektoré príznaky tejto čudnej choroby.

Vidieť neznamená veriť

Borek prechádza autom po hrboli: Vtom ho zaplaví chorobný des. „Čo keď som práve prešiel nejakého chodca?“ hovorí si. Ten pocit rastie, až ho proste donúti, aby sa vrátil späť na miesto „činu“ a presvedčil sa — nie len raz, ale opakovane! Borek samozrejme nenachádza žiadneho zraneného chodca. Napriek tomu si nie je istý! A tak keď príde domov, sleduje správy o nehodách, pri ktorých vodiči ušli z miesta činu. Borek dokonca volá na políciu, aby sa „priznal “.

Podobne ako Borka, aj iných ľudí s obsedantno-kompulzívnou neurózou trápia pochybnosti: ‚Neublížil som niekomu? Vypla som šporák pri odchode z domu? Zamkol som dvere?‘ Takéto myšlienky má občas väčšina ľudí, ale človek postihnutý obsedantno-kompulzívnou neurózou sa presviedča stále znovu, ...a stále mu to nestačí. „Je to, akoby pacienti, ktorí stále kontrolujú veci, vraveli ‚len zmyslové orgány sú spoľahlivé‘,“ píše doktorka Judith Rapoportová. „Preto je nutné otáčať guľou na dverách stále znova a znova; svetlo sa musí stále znovu rozsvecovať a zhasínať. Takéto jednanie poskytuje okamžitú informáciu, ...a napriek tomu človeka nepresvedčí.“

Byť čistý neznamená byť čistý dostatočne

Jeden štrnásťročný chlapec, volá sa Karol, mal nutkanie spojené so strachom, že na ňom je množstvo choroboplodných zárodkov. Jeho matka musela dezinfikovať liehom všetko, čoho by sa mohol dotknúť. Karol sa navyše obával, že nejakú nákazu by mohli z ulice priniesť aj návštevy.

Jana mala strach pri praní bielizne. „Ak sa bielizeň pri tom, čo ju bude vyberať z práčky dotkne nejakým spôsobom boku práčky, bude ho musieť vyprať znovu.“

Mnohí ľudia postihnutí obsedantno-kompulzívnou neurózou sa podobne ako Karol a Jana sústreďujú na nákazu choroboplodnými zárodkami. To môže mať za následok nadmerné sprchovanie alebo umývanie rúk, niekedy až do tej miery, že vzniknú pľuzgiere — a napriek tomu postihnutý človek nemá pocit, že je čistý.

Mučenie svojou mysľou

Elenu trápia neúmyselné neúctivé myšlienky o Bohu. „Sú to veci, ktoré by som nikdy neplánovala, a radšej by som zomrela, než by som si to myslela,“ vraví Elena. Tie myšlienky u mňa stále pretrvávajú. „Večer som niekedy z toho celodenného boja doslova vyčerpaná.“

Štefan dáva Bohu „sľuby “. Podnecuje ho k tomu pocit viny za chyby, ktorých sa dopustil. „Tento sklon ma trápi, pretože sa zdá, že k tomu dochádza proti mojej vôli,“ uvádza Štefan. „Moje svedomie ma potom núti, aby som splnil to čo som sľúbil. To už ma nejedenkrát primälo, aby som zničil niečo, čo bolo z citového hľadiska veľmi hodnotné.“

Tak ako Elena, i Štefan majú vtieravé myšlienky, ktoré prebiehajú v ich mysli. Príznaky síce nie sú v ich prípade ľahko pozorovateľné, ale ľudia s týmito obcesívnymi myšlienkami sú uväznení v bludnom kruhu viny a strachu.

Kontrolovanie nekontrolovateľného

Jeden lekár popisuje obsedantno-kompulzívnú poruchu ako výsledok „mozgových skratov“, kedy zmyslové informácie nie sú doručené a „program sa prehráva neustále dookola“. Čo vedie ku vzniku takejto slučky? To nikto presne nevie. Zdá sa, že to súvisí s neurotransmiterom serotonínom, ale v hre sú aj iné stránky mozgovej činnosti. Niektorí odborníci vravia, že obsedantno-kompulzívna porucha môže prebudiť zážitky z včasného detstva, snáď v kombinácii s genetickou dispozíciou.

Nech už je príčina akákoľvek, jedna skutočnosť je jasná: nemá pravdepodobne žiadny zmysel hovoriť postihnutým ľuďom, aby sa prestali umývať, alebo aby prestali stále kontrolovať veci. Je potreba viac než sila vôle.

Mnoho pacientov dobre zareagovalo na lieky. Iná možnosť je vystaviť pacienta situácii, z ktorej má obavy, a potom mu zabrániť, aby na ňu reagoval ako obvykle. Od človeka s rituálmi umývania by sa napríklad požadovalo, aby podržal niečo, čo je špinavé, a potom sa neumyl. Takáto liečba samozrejme človeka nevylieči cez noc. Niektorí odborníci sa domnievajú, že keď bude človek vytrvalý, môže to priniesť úľavu.

Odborníci skúmali rovnako možnosť, či by prinajmenšom v niektorých prípadoch mohla mať obsedantno-kompulzívna porucha korene v zážitkoch z ranného detstva. Všimli si, že mnohí ľudia, z ktorými sa v detstve zle zaobchádzalo, vyrástli s utkvelým pocitom bezcennosti alebo špinavosti a niektorí si následne vytvorili nutkavé rituály umývania.