Všimnite si rozdiel medzi rečníkom, ktorý plynule rozpráva, a rečníkom, ktorý ma strach že sa zakoktá? Zamyslite sa však nad tým, čo vo svojej knihe Hhhakkel (K-k-koktavý) píše Peter Louw: „Na každého človeka, ktorý koktá‚ neskrývane, pripadá možno desať takých, ktorí sa snažia zostať pokiaľ možno nepovšimnutí a ktorí svoju poruchu reči rôznymi spôsobmi schovávajú.“ Schovávať poruchu reči? Ako je to možné?

Niektorí koktaví ľudia dokážu schovávať svoju poruchu tým, že si dávajú pozor na slova, ktoré im skôr pôsobili problémy. Namiesto toho aby slovo vyriekli, formulujú celú vetu ináč alebo použijú iné slovo s podobným významom. Jeden muž skrýval svoju koktavosť devätnásť rokov svojho manželstva. Keď to jeho manželka pochopila, opýtala sa logopéda: „Myslíte, že preto chce, aby som telefóny vybavovala ja, ...preto ma nechá objednávať jedlo v reštaurácii a vybavovať všetko čo sa týka našej rodiny?“

Vezmime si tiež prípad. Šťastný manželský pár - pri mnohých príležitostiach sa Mária snažila svojmu manželovi vysvetliť, že na rôznych návštevách, ktoré v rámci udržovania spoločenských kontaktov museli realizovať, málokedy, takmer nikdy, nereagovala a nezúčastňovala sa na rozhovore, preto, že sa vždy bála, že sa zakokce. „Nezmysel,“ reagoval dogmaticky manžel. „Ty predsa nekokceš.“ Juraj usudzoval z toho, že jeho manželka je za normálnych okolností hovorná. Iba v niektorých situáciách sa bojí zakoktania. Prvý krát si to Juraj uvedomil po piatich rokoch manželstva a priznal: „Bol som neotesaný a bezohľadný.“ Dnes ju nekritizuje, ale keď manželka zoberie odvahu a prehovorí pred početným poslucháčstvom, pochválim ju.

Situácie, ktoré môžu vyvolať strach

Ak je koktavý človek vyzvaný, aby pred poslucháčmi odpovedal na nejakú otázku, napríklad v škole… môže to vyvolať úzkosť, ktorá má za následok ťažké záchvaty koktania. „Sú niekedy chvíle, kedy si pomyslíš, že je proste omnoho jednoduchšie zostať potichu?“ Isté dievča, ktoré trpí koktavosťou na túto otázku odpovedalo: „Často, napríklad v škole. Poznám správnu odpoveď a viem, že by som za ňu dostala dobrú známku, ale tiež viem, že ma stojí príliš veľa úsilia prehovoriť.“

Obchodník Šimon a Ružena dosiahli určitého zlepšenia s pomocou logopédie. Ale Šimon doposiaľ občas trpí záchvatmi ťažkej koktavosti. To môže zhoršiť aj prístup jeho spolupracovníkov. „Ak ste na schôdzi rady, kde musíte dosť hovoriť, ale práve vám to nejde, ...okolo stola začnú byť veľmi, veľmi netrpezliví,“ vysvetľuje.

Snaha pomôcť

Koktavosť je porucha mimoriadne zložitá. To, čo pomáha jednému, nemusí pomáhať druhému. Mnoho ľudí, ktorí boli z koktavosti už na nejaký čas „vyliečení“, sa im neskôr táto porucha objavila opäť. Výzkum koktavosti bol rozsiahlejší než výskum ktorejkoľvek inej poruchy reči, odborníci však nezistili žiadnu konkrétnu príčinu zajakávania. Väčšinou sa zhodujú v tom, že ku koktavosti prispieva mnoho faktorov. Jednou z teórií vyplývajúca z nedávnych výskumov je, že zajakávanie snáď súvisí s nepravidelnou organizáciou mozgových buniek na začiatku života. Podľa dr. Theodora J. Petersa a dr. Barryho Guitara budú súčasné názory na príčiny „stále viac starnúť s tým, ako budú ďalšie výskumy zapĺňať obrovské medzery v našich znalostiach o zajakávaní“. To sa uvádza v učebnici Stuttering—An Integrated Approach to Its Nature and Treatment (zajakavosť — Integrovaný prístup k jej povahe a liečbe).

Práve preto, že človek vie o zajakávaní, koktavosti tak málo, je potrebná opatrnosť, keď niekomu, kto touto poruchou trpí, odporúčame jednu z množstva rôznych terapií. „U väčšiny ťažkých prípadov zajakávania dôjde iba k čiastočnému vyliečeniu,“ uvádza zmienená učebnice. „Naučí sa hovoriť pomalšie alebo koktať s menšou mierou úzkosti a toľko sa s tým netrápiť. Z nejakých dôvodov, ktorým nerozumieme, nedochádza u niektorých prípadov v priebehu liečby k žiadnej významnej zmene.“

Ak liečba zlyháva, niektorí terapeuti dávajú toto za vinu pacientom, že sa dostatočne nesnažia. Jeden z odborníkov tvrdil: „Jediná možnosť zlyhania tkvie v polovičatom prístupe zo strany pacienta.“ O takých tvrdeniach David Compton povedal: „Nedokážem vyjadriť slovami, aký hnev môže taká poznámka u pacienta vyvolať. Za prvé preto, že je absolútne nepravdivá. Ani jedna terapia sa nebude hodiť pre všetkých pacientov aj tá, ktorá sa pre konkrétneho pacienta hodí, zďaleka nie je úplne spoľahlivá. Za druhé preto, že koktaví ľudia žijú z pocitom zlyhania. Čokoľvek, čo [ich pocit zlyhania] zbytočne, nespravodlivo zväčšuje, je zločinom.“

Ako im uľahčiť bremeno

Ti, ktorí trpia zajakávaním, obyčajne odmietajú ľutovanie. Pre uľahčenie ich bremena však môžete urobiť veľa. Keď kokcú, nepozerajte sa v rozpakoch inam. Nepozerajte sa im na ústa, ale hľaďte im priamo do očí. Obyčajne vnímajú, čo ich poslucháči hovoria “rečou tela”. Ak pôsobíte uvoľnene, pomôže im to zmierniť ich obavy. „Ukážte tomu človeku, že ste ochotní ho vypočuť, rovnako ako by ste vypočuli kohokoľvek iného,“ povedal istý logopéd.

Učitelia, ktorí majú medzi svojimi študentmi niekoho kto kokce, môžu mimoriadne pomôcť k tomu, aby sa jeho obavy zmiernili. V časopise "Die Unie", ktorý sa zameriava na vzdelávanie, bola učiteľom udelená táto rada: „Väčšina koktavých ľudí kokce menej, keď vedia, že ich poslucháč neočakáva plynulú reč.“ Podľa uvedeného časopisu je tiež dôležité, aby učiteľ poznal študentove pocity. Miesto aby sa takým študentom s rozpakmi vyhýbal, mal by s nimi hovoriť a povzbudiť ich, aby v súvislosti s týmto problémom vyjadrili svoje pocity. Tak môže učiteľ zistiť, ktorých situácií pri rozprávaní sa študent obáva najviac. „Plynulosť jeho prejavu závisí z osemdesiatich percent na vás,“ informuje časopis. Zlepší sa, pokiaľ študent vie, že je i napriek svojmu problému prijímaný. V časopise sa ďalej píše: „Ak je v triede uvoľnená atmosféra štúdijnej zvedavosti, prospeje to nielen študentom, ktorí kokcú, ale aj tým ostatným.“

Tieto návrhy sa iste dajú z úspechom uplatniť aj pri vyučovaní dospelých.