Hippokrata učil medicínu od malička jeho otec Herakleidos. Jeho rodina (tzv. Asklepiadovci) odvodzovala svoj pôvod od boha lekárstva Asklépia. Veľa v mladosti cestoval a učil sa v cudzine a do svojho rodiska, na ostrov Kós, prišiel už ako skúsený chirurg a internista. Zaoberal sa systémom krvného obehu, ktorý, ako tvrdil, nemá nič spoločné so srdcom. Bol presvedčený, že krv je v pečeni a pečeň je centrom systému krvného obehu. Srdce bolo podľa jeho názoru sídlom pneumy (spiritus vitalis) a pneuma udržuje rovnováhu štiav prúdením cez žily do celého tela. Učenie o štyroch šťavách, vonkajšie podmienky života a klasifikáciu pacientov podľa konštitúcie organizmu používal Hippokrates v boji proti chorobe bez akceptovania tradičného názoru, že nie lekár, ale bohovia majú pod kontrolou priebeh choroby. Lekárske umenie a veda takto dostali črty samostatného poslania, povolania s jasným racionálno - empirickým zameraním. Paradoxné je to, že ho po smrti uctievali ako poloboha. Dodnes sa považuje za otca medicíny. Hippokrates mal synov Drakóna, Tessala a zaťa Polyba, ktorí boli tiež lekármi. Založil lekársku školu vo svojom rodisku a Hippokratovi žiaci si starostlivou anamnézou, presnými diagnózami a stanovením prognózy vývoja choroby získavali u pacientov veľkú dôveru. CORPUS HIPPOCRATICUM ako zbierka spisov vznikala v rozpätí rokov od Hippokratovho života (460 - 380 p.n.l.) až po rok 200 n.l. Bohatstvo poznatkov, informácií a štýl písania naznačujú, že zbierka je výsledkom snáh mnohých lekárov pôsobiacich pri lekárskej škole v Knidose. Dnes je zachovaných 60 rukopisov. Spisy s glosami a komentármi sa potom tradovali v Byzantskej ríši, latinské preklady prenikli do mnohých stredovekých knižníc. Časť tohto súboru sa dokonca zachovala na papyrusoch a v prekladoch do arabčiny. Texty ďalších vydaní, na ktorých je vybudovaná dnešná medicína, boli zapísané po grécky a pochádzali z byzantskej zbierky. Známa je Hippokratova prísaha, ktorá hovorí o etických normách pre lekárov. Túto prísahu pravdepodobne "skladali uchádzači prijatia do školy a lekárskeho cechu na ostrove Kos".

Hippokratova prísaha podľa Kroniky medicíny

„Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva pri Aeskulapovi, Hygiei a Panakei aj pri všetkých bohoch a bohyniach sa dovolávam ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:

Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nutnosť. Jeho potomkov budem pokladať za vlastných bratov a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa aj žiakom, ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktoré trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.

Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.“

Hippokratova prísaha

Prísaha vznikla neskôr ako zásady celej zbierky. To je jeden z dôvodov, prečo sa autorstvo nepripisuje Hippokratovi. Okrem iných dôvodov, naznačujúcich, že Hippokrates nebol autorom prísahy lekárov, naznačujú to aj slová "Sám neuskutočním rez..." ako výsledok vplyvu Pythagorejcov, ktorí odmietali incíziu ako súčasť liečby. Lekárska etika bola v antickom Grécku veľmi zanedbávaná a preto sa lekárom nedostávalo takej úcty, ako v Egypte. Kvôli tomu sa časť diela Corpus hippocraticum venuje aj lekárskemu bontónu a uvádzal, že lekár: - má dodržiavať predpísané pravidlá, - hovoriť krátko, jasne, ostro a jeho otázky a odpovede majú mať prevahu, - má sa správať prirodzene, - jeho oblečenie musí byť vhodné na výkon, prechádzku a rozjímanie. Ďalšie diela, ktoré tvoria Corpus Hippocraticum: Spis lekár je dielom detailne určujúcim črty lekára. Pravidlá sa týkajú správania, vzhľadu, hygieny a v prvom rade telesných charakteristík lekára. Jeho obsah určuje, že: - telo musí mať dobrú stavbu a farbu, - správanie, reč a konanie majú byť skromné a zdržanlivé, - vzhľad musia dopĺňať slušné šaty, - lekár má dbať na hygienu, musí mať čisté šaty a používať príjemne voňajúce masti. De morbo sacro (O svätej chorobe) je dielom, ktoré prvýkrát uvádza pojem epilepsie. Významovo pochádza zo slova epilambanesqai=uchopiť, držať sa, pristihnúť, ujať sa. Už v Egypte sa prejavom epilepsie pripisoval démonický pôvod, z čoho vyplýval i jednoznačný spôsob vyliečenia - mágia. Autor konštatuje, že príčinu epilepsie treba hľadať v mozgu. Ako symptómy uvádza kŕčovito zvierajúce sa ruky bez sily, vyvrátené oči a penu, ktorá vystupuje z úst Periarthron (O kĺboch) je súčasťou Corpus Hippocraticum. Spis zostavili lekári alexandrijskej školy. Apollonius z Kitiónu, jeden z najznámejších chirurgov z Alexandrie, rozpracoval návody na naprávanie vykĺbenín a zlomenín, okomentoval ich a pripísal autorstvo spisu Hippokratovi. Okrem toho opisuje rozličné poranenia čeľuste, nosa, uší, chrbtice a rebier.

Ako choroba sa prezentuje dokonca aj deformovaná klenba nohy. De natura hominis (O ľudskej prirodzenosti) je dielom lekára Polyba, Hippokratovho zaťa. Podal v ňom základy humorálnej patológie (humor=šťava) v podobe učenia o štyroch šťavách ľudského tela: krv, hlien, žltá a čierna žlč. Každá šťava bola spojena s jedným zo štyroch živlov, časťou tela, mala svoje vlastnosti a prevládala v určitom ročnom období. - krv - sanguis - sangvinik - človek živý rýchlo reaguje, ale nie je dosť vytrvalý, - žlč - cholé - cholerik - človek prudký, dráždivý, ale nevyrovnaný, - hlien - flegma - flegmatik - človek pomalý, ľahostajný, ale úporný, - čierna žlč - melania cholé - melancholik - človek slabý, nevyrovnaný a precitlivelý. De victu je dielo so základmi dietetiky týkajúcich sa tela i duše. Podobne ako bol u Polyba pomer štiav individuálny, tak sú u neznámeho autora tohto spisu diferenciácia výživy, úprava denného režimu, hygienické a športové návyky tiež individuálne. Autor zistil, že potraviny dosahujú u jednotlivcov účinok v závislosti od toho, aká šťava u nich prevláda. Ak napríklad prevládala žlč, med zmiešaný s vodou pôsobil vlhko, nie preháňajúco, kým u ľudí s hlienovitou konštitúciou spôsoboval zápchu. Z diel hippokratovskej tradície zhrnutej v Corpus Hippocraticum je známe ešte De aeribus (O životnom prostredí), čo naznačuje vysoké povedomie Grékov o cene prírody a teda vlastného životného prostredia.

Corpus hippocraticum priniesol okrem iného ideu lekárskeho tajomstva, ako je známe dnes. Bola súčasťou tzv. Hippokratovej prísahy. Iné Hippokratove texty obsahujú autorovo vtedajšie klasické poňatie choroby ako nerovnováhy 4 základných telesných štiav: čiernej žlče, žltej žlče, krvi a slizu (túto teóriu neskôr prevezme a rozvinie Galénos).