Dieťa postihnuté touto poruchou je schopné hovoriť, ale nerozpráva v určitých sociálnych situáciách. Aby bolo možné povedať, že dieťa touto poruchou skutočne trpí, musí k takémuto zlyhávaniu dochádzať najmenej jeden mesiac, nesmie sa však jednať o prvý mesiac dieťaťa v škole. Táto porucha je, čo sa týka výskytu jednou zo vzácnych porúch. Obvykle sa objavuje pred piatym rokom, väčšinou sa však nerozpozná. Skôr až po nástupe do školy. Častejšie sa vyskytuje u dievčat. Nie je úplne jasné či je porucha dedičná. Domnievame sa že jej vznik negatívne ovplyvňuje stresové prostredie, najčastejšie tam, kde poruchou trpia rodičia. Je veľmi vzácne ak porucha trvá dlhšie ako pol roka – ale je to možné. Čím dlhšie trvá tým horšie sa lieči. U dieťaťa s touto poruchou často pozorujeme aj príznaky iných porúch, napr. Expresívnej rečovej poruchy alebo zmiešanej receptívno – experivnej poruchy. Niektoré symptómy efektívneho mutizmu nájdeme u detí trpiacich autizmom, Aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru, alebo úzkostnou poruchou.

Dieťa s poruchou elektívneho mutizmu navyše:

V určitých situáciách nerozpráva, pretože sa zajakáva, alebo ma iné komunikačné problémy.


  • Dieťa možno nerozpráva, pretože sa strašne hanbí a prežíva úzkosť
  • Možno čiastočne neovláda jazyk (cudzinec)
  • Dieťa nerozpráva preto že prežilo nejakú traumu, alebo preto že je doma alebo v škole vystavené zvlášť nevyhovujúcim podmienkam

Dopad elektívneho mutizmu na správanie dieťaťa


  • Dieťa môže byť úzkostné, hanblivé a uzavreté
  • Dieťa môže byť celkovo negativistické a mrzuté
  • Možno máva časté záchvaty zlosti
  • Dieťa možno nemá žiadne problémy s pochopením učenia, zvláda čítanie I písanie, má však problémy vychádzať so spolužiakmi
  • Dieťa možno rozpráva doma, alebo v situáciách, kde je zopár známych ľudí, nerozpráva však na verejnosti, s cudzími ľuďmi alebo v škole.
  • Obmedzeným spôsobom komunikuje verbálne, pomocou krátkych príhovorov, alebo telesne tak, že do ľudí strká a gestikuluje, napríklad potrasie rukami alebo kývne hlavou.

Rodičia, môžete mať (mylný) pocit, že dieťa vedome odmieta prehovoriť. Pretože sa zároveň aj čudne správa, môže byť pre vás ťažké rozpoznať, že mutizmus je vlastne príznakom strachu alebo úzkosti. Možno vás nebude trápiť len nerečnosť dieťaťa, ale tiež dôsledky jeho správania, ako je odmietanie dieťaťa spolužiakmi a nenaplnenie jeho študijného a sociálneho potenciálu.

Detský mutizmus

V rôznorodej škále citových problémov s ktorým sa môžeme u dieťaťa stretnúť - aj v škole - je problém, že nechce hovoriť. Tomuto javu hovoríme mutizmus. Osobitnou formou je tzv. výberový mutizmus, pri ktorom dieťa v určitých situáciách, v styku s určitými osobami, odmieta hovoriť, ale inokedy hovorí bez zábran.

Neustále požadovanie, nabádanie dieťaťa k reči (okrem skupiny osôb, s ktorými sa dieťa cíti príjemne), vyvoláva na strane dieťaťa utiahnutosť a extrémne príznaky strachu a úzkosti. To, že dieťa odmieta hovoriť pred "cudzími" ľuďmi, nemožno pokladať za prejav jeho rozhodnutia. Ide o neurotickú stratu reči, ktorá je veľmi odolná voči zmene. Následkom mimoriadne veľkého vzrušenia, zľaknutia, vyčerpania a pod., môže dieťa náhle onemieť a hoci chce hovoriť a namáha sa nadviazať kontakt s okolím, nedokáže zo seba dostať ani slovko. U detí trpiacich selektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča. Bežné metódy odmeny a trestu, hrozby a prosenia, povzbudenia a chápania nie sú obyčajne efektívne, navyše, po určitom čase sa problém ešte viac zvýrazní a k spontánnej náprave dochádza len zriedkakedy.

V takýchto prípadoch treba pravdaže konať.

Jednou z metód nápravy je aj grafická hra. Sadneme si oproti dieťaťu a na stôl dáme hárok papiera. Obaja máme farebné ceruzky. Vyprovokujeme dieťa, aby niečo nakreslilo, čo i len čiarku, alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou, niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a pod. Táto technika slúži na vyprovokovanie aktivity negativistického dieťaťa, ale aj na nácvik zvyšovania tolerancie a znášania neúspechu.

To čo sme uviedli, je len ukážka toho, ako možno s mutistickým dieťaťom pracovať. Existujú aj iné, zložitejšie programy, ktoré sa dajú uplatniť priamo v podmienkach materských alebo základných škôl. Cesta k nim vedie cez pedagogicko - psychologické poradne pre deti a mládež.

Ako uvádza DSM-5 o tomto pomerne vzácnom ochorení, rodičia týchto detí sa zdajú byť v prístupe tvrdí, prehnane reagujúci a viac svoje deti ovládajúci, v porovnaní s rodičmi iných detí s úzkostnými poruchami (DSM-5 Selective Mutism 312.23, F94.0)