Keď rodinu postihne smrť, rodičia aj iní príbuzní, alebo priatelia často ani netušia, čo deťom povedať, alebo ako im pomôcť, aby sa vyrovnali s tým, čo sa vlastne stalo. Deti však potrebujú, aby im rodičia pomohli sa so smrťou vyrovnať. Ak majú takéto potreby dospelí, o čo viac ich má dieťa?

Pouvažujme o niektorých bežne sa vyskytujúcich otázkach ohľadom toho ako postupovať, ako pomôcť deťom, aby pochopili čo je smrť.

Ako deťom vysvetlíte, čo je smrť?

Veľmi dôležité je aby ste im vysvetľovali veci čo najjednoduchšie, používajte jednoduché výrazy. Buďte pravdivý, nerozprávajte o tom že dotyčný niekam odišiel a že sa nechystá dlhšiu dobu vrátiť. Používajte voľne slová „mŕtvy“ a „smrť“. Mohli by ste sa s dieťaťom posadiť, vziať ho do náručia a povedať: „Stalo sa niečo veľmi smutného. Otecko ťažko ochorel, dostal chorobu, ktorú mnoho ľudí nedostáva [alebo čokoľvek iné pravdivé], a zomrel. Nikto nie je vinný za jeho smrť. Bude nám strašne chýbať, pretože sme ho veľmi ľúbili a on ľúbil nás.“ Ale je na mieste vysvetliť, že dieťa alebo hocikto z rodiny pravdepodobne neumrú, len preto, že niekedy v budúcnosti ochorejú. Povzbudzujte ich k otázkam, aby ste vedeli ako to dieťa vo svojej “duši” spracováva. Možno sa vás opýtajú: ‚Čo je to mŕtvy?‘ Mohli by ste napríklad odpovedať: „Mŕtvy znamená, že telo prestalo pracovať a nemôže robiť nič z toho, čo robilo predtým — nemôže hovoriť, pozerať sa, počúvať a nemôže ani nič cítiť.“

Existuje niečo, čo by ste nemali hovoriť?

Nie je dobré a prospešné hovoriť že sa zosnulý vydal na dlhú cestu. Dieťa ma predovšetkým strach, že bude opustené, najmä vtedy keď mu zomrel jeden z rodičov. Keď budeme hovoriť, že zosnulý sa vydal na dlhú cestu, môže to v dieťati vyvolať pocit opustenosti a osamelosti, a možno si povie: ‚Babička odišla a ani sa so mnou nerozlúčila?‘ V prípade malých detí si dávajte tiež pozor na vyjadrenia, že zosnulý šiel spať. Deti majú sklon brať všetko doslova. Môže sa mu po opakovaní tohto tvrdenia prekryť spánok so smrťou, môže potom ulíhať a zaspávať zo strachom.

Mali by deti chodiť na pohreby?

Rodičia berte do úvahy aj pocity detí. Pokiaľ sa deti nechcú zúčastniť pohrebu, rešpektujte ich, nijako ich nepresviedčajte a nenúťte ich. Presviedčaním v nich môžete vyvolávať pocit viny za to, že nepôjdu. Pokiaľ chcú isť, podrobne im opíšte, čo sa tam bude diať, vrátane skutočnosti že tam bude truhla a možno že v nej uvidí zosnulého. Tiež im vysvetlite, že asi uvidí veľa ľudí, ktorí budú smutní, a tak budú plakať. Nechajte deti aby sa vás pýtali na všetko čo ich zaujíma. Spoznáte ich obavy I dôvody strachu. Opakovane ich uistite, že keď budú chcieť, môžu z pohrebu odísť.

Ako deti reagujú na smrť?

Deti sa veľmi často cítia zodpovedné za smrť niekoho milovaného. Dieťa sa občas možno hnevalo na toho, kto zomrel, a preto sa môže domnievať, že smrť spôsobili hnevlivé myšlienky alebo slová ktoré vyrieklo. Mohli by ste ho utešiť asi takto: ‚Tvoje myšlienky a slová nepôsobia ľuďom choroby ani z nich ľudia neumierajú.‘ Malé dieťa snáď potrebuje počuť takéto uistenie niekoľko krát.

Mali by ste svoj zármutok pred deťmi skrývať?

Plakať pred deťmi je normálne a zdravé. Okrem toho je nemožné pred deťmi svoje pocity skryť. Majú sklon veľmi presne rozpoznať a vycítiť, že niečo nie je v poriadku. Keď svoj zármutok neskrývate, prezradí im to, že je normálne trúchliť a niekedy dávať svoje pocity najavo.