„Poruchy príjmu potravy nevznikajú samé od seba. Je to príznak, signál, že v živote človeka nie je niečo v poriadku.“ (Nancy Kolodnyová, sociálna pracovníčka)

Poruchy príjmu potravy postihujú častejšie ženy než mužov, a preto budeme v tomto článku hovoriť o postihnutých ľuďoch obvykle v ženskom rode.

Poruchy príjmu potravy nie sú ničím novým. Anorexia nervósa bola po prvý krát oficiálne diagnostikovaná už v roku 1873, ale jej príznaky boli údajne pozorované už o tristo rokov skôr. Zdá sa však že počet anorektikov výrazne vzrástol od druhej svetovej vojny. Podobné je to aj s bulímiou. Táto porucha je známa celé stáročia, ale ako uvádza jedna kniha, v posledných desaťročiach „jej prudko pribudlo“. Čo je príčinou porúch príjmu potravy? Sú vrodené, alebo je to neobvyklá rekcia na kultúru vyzdvihujúcu vychudnutosť? Akú úlohu v tom hrá rodina? Na tieto otázky nie je ľahké odpovedať. Nancy Kolodnyová sociálna pracovníčka vraví, že definovať poruchy príjmu potravy „nie je tak jednoduché spraviť diagnózu, ako pri osýpkach alebo kiahniach, pri nich lekár presne vie, čo je ich príčinou, ako je možné sa nimi nakaziť, ako dlho bude ochorenie trvať a ako ho úspešne liečiť..

Výskumní pracovníci poukazujú na mnoho faktorov, ktoré prispievajú k rozvoji týchto porúch. Pozrime sa na niektoré z nich.

Ideál chudých

Módny priemysel, v bohatých krajinách propaguje veľmi chudé modelky, a tým mladým dievčatám vštepuje myšlienku, že žena je krásna iba vtedy, keď je vychudnutá. Tento pokrivený názor doháňa mnohé mladé ženy k tomu, aby usilovali o takú telesnú váhu, ktorá je nielen nezdravá, ale je tiež nereálna. Doktorka Christine Daviesová uvádza: „Priemerná žena meria sto šesťdesiat päť centimetrov a váži šesťdesiat šesť kilogramov.

Priemerná modelka meria sto osemdesiat centimetrov a váži päťdesiat kilogramov. Deväťdesiat päť percent žien, tieto parametre nespĺňa, a nikdy spĺňať nebude”. Niektoré ženy napriek tomu zachádzajú do extrémov, aby získali takú postavu, ktorú považujú za ideálnu. V roku 1997 bol napríklad realizovaný prieskum u 3 452 žien, z nich 24 percent povedalo, že by boli ochotné obetovať tri roky života, aby dosiahli svojho cieľa v telesnej hmotnosti. Významná časť v prieskume uviedla, že „život nemá cenu, kým človek nie je chudý“. Vzhľadom k tomu, že 22 percent opýtaných povedalo, že v mladosti ich telesný image ovplyvňovali módne časopisy, správa uzaviera: „Nie je možné popierať skutočnosť, že image modeliek z televíznych obrazoviek má výrazný vplyv na to, ako na seba ženy pozerajú.“

Je zrejmé že umelému ideálu padnú z najväčšou pravdepodobnosťou za obeť hlavne tie ženy, ktoré majú nízku sebaúctu. Sociálna pracovníčka Ilene Fishmanová hovorí, že „kľúčovým momentom je sebaúcta“. Bolo pozorované, že u ľudí ktorí sa zmierili s tým ako vypadajú, manická závislosť na jedle vzniká len zriedka.

Jedlo a emócie

Veľa odborníkov tvrdí, že pri poruchách prijímania potravy ide o niečo viac. „Porucha stravovania je varovným signálom, ktorý vám vraví, že istým situáciám v svojom živote, ktoré ste prehliadala alebo obchádzala, musíte venovať pozornosť. Porucha stravovania je pripomienka, že o stresoch a frustráciách, ktoré prežívate, ste nehovorila otvorene,“ tvrdí Nancy Kolodnyová.

Aký druh stresov a frustrácii? U niektorých žien to môžu byť problémy doma. Geneen Rothová si napríklad spomína, že jedlo — a zvlášť sladkosti — boli v detstve jej „obranou pred trieskaním dvermi a krikom“. Táto žena hovorí: „Keď som pocítila, že sa schyľuje k hádke medzi rodičmi, obrátila som svojou pozornosť — tak jednoducho, ako keď prepínate televízne kanály — od pocitu, že som vydaná napospas matke a otcovi, do sveta, kde neexistovalo nič iného než ja a sladkosť v mojich ústach.“ Niekedy má porucha príjmu potravy hlbšie korene. Kniha The New Teenage Body Book (Nová kniha o tele pre dospievajúcich) uvádza: „Zo štúdie vyplýva, že ľudia s traumatizujúcim sexuálnym zážitkom (zneužitie alebo obťažovanie) sa môžu nevdojak chrániť tým, že sa snažia, aby ich telo nebolo sexuálne príťažlivé, a svoju pozornosť obracajú k niečomu bezpečnému, napríklad k jedlu.“ Nemali by sme ihneď dôjsť k záveru, že každý, kto trpí poruchou príjmu potravy, bol sexuálne zneužitý.

Základy porúch príjmu potravy sa môžu vytvoriť i v zdanlivo pokojnom prostredí. Výborným kandidátom na anorexiu môže byť tiež dievča, ktoré žije v takom prostredí, kde nemôže robiť žiadne svoje rozhodnutia, alebo vyjadrovať svoje negatívne pocity. Navonok sa síce prispôsobí, ale vo vnútri prežíva zmätok a cíti, že na svoj život nemá absolútne žiadny vplyv. Nemá odvahu sa otvorene vzbúriť, a tak sa zameriava na tu jedinú časť svojho života, na ktorú vplyv mať môže — na svoje telo.

Je však potrebné uviesť, že poruchy príjmu potravy nemusia vzniknúť v dôsledku nepokoja v rodine alebo sexuálnej traumy. U niektorých žien sa jedálenská porucha vyvinula iba preto, že telesná hmotnosť je v rodine dominujúcim problémom. Možno, že má jeden z rodičov nadváhu alebo sa trvalo obmedzuje v jedle, a tím sa vytvára prehnane opatrný, alebo dokonca ustráchaný postoj k jedlu. U iných pacientov bol spúšťacím faktorom nástup puberty. Telesné zmeny, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou prechodu k dospelosti, môžu u dievčaťa navodzovať pocit, že je tlstá — zvlášť ak dospieva rýchlejšie než jej vrstovníčky. Pokiaľ sa takéto dievča obáva prechodu do dospelosti, môže siahnuť k extrémnemu opatreniu, aby vzniku ženských kriviek zabránila.

Niektorí výskumný pracovníci hovoria, že okrem už zmienených emočných faktorov môžu hrať úlohu tiež faktory telesné.. Príčinou bulímie môžu byť napríklad určité chemické látky v mozgu postihnutej osoby. Odborníci tvrdia, že sa jedná o tu časť mozgu, ktorá riadi náladu a chuť k jedlu, a tým je možné vysvetliť, prečo príznaky bulímie niekedy zmierňujú antidepresíva.

Pre výskumných pracovníkov je každopádne ťažké presne vymedziť jednotlivý faktor, ktorý by viedol k anorexii či bulimii. Čo je však možné urobiť pre tých, ktorí sa potýkajú s poruchou príjmu potravy?

Keď je jedlo vašim nepriateľom

Jana si živo spomína, ako bola terčom doberania a posmechu. Prečo? Bola najvyššia a najväčšia v triede. To však nebolo všetko. „Bola som nielen veľká, ale tiež hanblivá a zakomplexovaná,“ vraví Janka. „Často som sa cítila osamelá a túžila som niekam zapadnúť, ale väčšinou som bola ako outsider.“

Jana si myslela, že príčinou je to, že je taká veľká, a že štíhla, pestovaná postava všetko napraví. Janka nemala nadváhu. Naopak, pri výške 183 centimetrov mala 66 kilogramov, a to nadváha nie je. Avšak Janka mala pocit, že je tlstá, a vo veku dvadsiatich troch rokov sa rozhodla, že schudne. ‚Keď budem chudá,‘ uvažovala, ‚budem pre ostatných žiaduca. Konečne budem uznávaná a výnimočná.‘ „Toto nerozumné uvažovanie ma dvanásť rokov držalo v pasci nazývanej anorexia nervosa a bulimia,“ rozpráva Janka. „Určite som bola chudá, dokonca tak, že som skoro zomrela. Miesto šťastného života som si zničila zdravie a privodila som si desať rokov depresie a utrpenia.“

Jana nie je sama. Podľa jedného odhadu sa počas dospievania alebo v dospelosti rozvinie anorexia nervosa u každej stej ženy, a bulímia je možno ešte trikrát častejšia „Roky pracujem na školách a internátoch,“ hovorí Dr. Javorová, „a z bezprostrednej blízkosti vidím, že poruchy prijímania potravy sú stále veľmi rozšírené.“

Poruchy prijímania potravy môžu mať tiež rôzne formy. Skôr boli pokladané za problém bohatých, ale teraz sú bežné u všetkých rás a vo všetkých sociálnych a ekonomických vrstvách. Vzrastá dokonca i počet mužov s touto diagnózou, a preto jeden časopis tieto poruchy označil ako „nestranných ničiteľov“. Zvlášť znepokojujúca je však skutočnosť, že klesá priemerný vek pacientov liečených na poruchy príjmu potravy. „Do liečebných programov sme prijali dievčatká mladšie než desať rokov, a dokonca i šesťročné dievčatko,“ uvádza Margaret Becková, ktorá je riaditeľkou centra pre poruchy príjmu potravy v Toronte. „Takýchto pacientok je pomerne málo,“ dodáva riaditeľka, „ale ich počet stále rastie.“

Poruchy príjmu potravy však postihujú milióny ľudí na svete — predovšetkým sú to dievčatá a mladé ženy. „Tieto ženy sa na jedlo nepozerajú ako väčšina ľudí a ani ho tak nepožívajú,“ uvádza sociálna pracovníčka Nancy Kolodnyová. „Ľudia jedia preto, že pociťujú hlad, kvôli výžive a dobrému zdraviu, pre radosť alebo kvôli príjemnej spoločnosti s druhými, ale tieto ženy majú k jedlu čudný vzťah a robia veci, ktoré nie sú pokladané za normálne — vytvárajú si napríklad zvláštne rituály pred tým, než samé sebe povolia najesť sa, alebo majú nutkanie okamžite sa zbaviť potravy, ktorú zjedli.“

Anorexia nie je jediná porucha príjmu potravy a nie je ani najčastejšia. Bulimia nervosa je metla, ktorá postihuje tri krát viacej dievčat než anorexia. Ďalšia z týchto porúch je nutkavé prejedanie, ktoré s bulimiou úzko súvisí. Pozrime sa na tieto ochorenia bližšie.

Skrytá metla

„Jedna moja priateľka sa nedávno priznala, že kradne jedlo a tajne ho je. Potom sa prinúti k vracaniu. Tvrdí že to robí už dva roky.“ Týmito slovami jedno dievča v poradenskej rubrike jedného časopisu popisuje typické príznaky poruchy príjmu potravy, poruchy, ktorá je známa ako bulimia.

Bulimička sa preje, pretože za krátku dobu zje veľké množstvo jedla. Potom jedlo, ktoré zjedla, zo svojho tela odstráni, často vynúteným vracaním. Pripustime, že predstava vyprázdnenie žalúdka takýmto spôsobom môže byť odpudivé. Ale sociálna pracovníčka Nancy J. Kolodnyová píše: „Čím viacej sa prejedáte a vraciate, tým je to pre vás ľahšie. Počiatočné pocity odporu, alebo dokonca strachu sú rýchlo vystriedané nutkaním opakovať tento bulimický rituál jednania.“

O anorexii a bulimii se vraví, že sú to „dve strany jednej mince“. Tieto poruchy majú síce rozdielne príznaky, ale obidve sú spôsobované nutkavým správaním súvisiacim s jedlom. Bulímia sa však na rozdiel od anorexie jednoduchšie udrží v tajnosti. Postihnutá totiž neklesá na váhe, prejedá sa, ale nepriberá, pretože jedlo z tela odstraňuje. Bulimička, teda pravdepodobne nie je tlstá, ani chudá, a jej stravovacie návyky sa na verejnosti možno javia ako normálne. „Deväť rokov,“ vraví žena menom Laura. „som sa prejedala a štyri až päť krát som denne vracala... Nik o mojej bulímii nevedel, pretože som ju bezpečne zakrývala klamným dojmom spokojnosti, šťastia a priemernou telesnou váhou.“

Zdravotné riziká

Všetky tri uvedené poruchy príjmu potravy (anorexia, bulímia a prejedanie)) môžu vážne ohroziť zdravie postihnutého človeka. Anorexia môže spôsobiť vážnu podvýživu a v mnohých prípadoch niektorí odborníci odhadujú, že až v 15 percentách prípadov — môže byť dokonca smrteľná. Prejedanie, nech je sprevádzané vynúteným vracaním, alebo nie, je pre zdravie nebezpečné. Obezita môže mať časom za následok životu nebezpečné kardiovaskulárne ochorenie, cukrovku, či dokonca niektoré formy rakoviny. Vynútené vracanie môže pretrhnúť pažerák a nadmerné užívanie preháňadiel a diuretických prostriedkov môže za extrémnych okolností viesť k srdečnej zástave.

Je však nutné brať do úvahy ešte ďalšiu stránku porúch príjmu potravy. Osoby postihnuté anorexiou, bulimiou a nutkavým prejedaním sú väčšinou nešťastné. Mávajú veľmi malú sebaúctu a veľmi pravdepodobne trpia úzkosťou a depresiou. Je isté že potrebujú veľmi našu pomoc! Ako je však možné pomáhať tím, ktorí majú nejakú poruchu príjmu potravy, aby sa vymanili z nadmerného záujmu o svoju váhu? O tejto otázke budeme hovoriť ďalej.

Poruchy príjmu potravy — Čo môže pomôcť?

Pokiaľ vaša dcéra trpí poruchou príjmu potravy, potrebuje pomoc. Neodkladajte túto záležitosť v domnienke, že problém zmizne sám od seba. Porucha príjmu potravy je komplexné ochorenie, ktoré má telesnú, ale i emočnú zložku.

Odborníci samozrejme predkladajú neprehľadnú radu rôznych spôsobov, ako tieto poruchy liečiť. Niektorí odporúčajú podávať lieky. Iní schvaľujú psychoterapiu. Mnohí odborníci hovoria, že najúčinnejšia je kombinácia obidvoch metód. Potom existuje aj rodinné poradenstvo, a podľa niektorých znalcov, je zvlášť dôležité tam, kde pacientka žije s rodičmi. I keď sa prístup odborníkov značne líši, väčšina sa zhoduje prinajmenšom v jednom bode — poruchy príjmu potravy sa netýkajú iba jedla. Pozrime sa bližšie na niektoré z typických hlbších problémov, ktoré je treba riešiť, keď sa má účinne pomôcť, aby sa zbavil anorexie a bulimie.

Vyrovnaný pohľad na telesný obraz

„Keď som mala 24 rokov, prestala som úplne kupovať módne časopisy,“ vraví jedna žena. „Porovnávala som sa s manekýnkami a to malo na mňa silný negatívny vplyv.“ Ako už bolo uvedené, masmediálne prostriedky môžu predstavu dievčat o kráse pokriviť. Matka dievčaťa s poruchou príjmu potravy vraví, že „naše noviny, časopisy a televízia nestále propagujú, že ženy majú byť vychudnuté “. Tato matka vraví: „Mne i mojej dcére sa štíhlosť páči, ale máme pocit, že týmto stálym bombardováním sa štíhlosť stáva tou najdôležitejšou vecou v živote, ktorá je pred všetkým ostatným.“ A tak je jasné, že k tomu, aby sa človek uzdravil z poruchy príjmu potravy, musí prijať nový pohľad na to, čo je cenné.

Vzhľadom k tomu, že poruchy príjmu potravy sa môžu rozvinúť zvlášť tam, kde človeku chýba sebaúcta, možno budete musieť zmeniť pohľad na seba. Čo však v prípade, že keď možno naozaj potrebujete schudnúť? Možná vám pomôže zdravá diéta a program cvičení. Človek by však nemal byť svojou telesnou hmotnosťou posadnutý. „Najmúdrejší spôsob možno je,“ uzaviera jeden prieskum týkajúci sa telového obrazu, „veľa cvičiť — a prijať samú seba takú, aká ste, miesto toho aby ste sa snažila podobať úzko vymedzenému a umelo vytvorenému ideálu.“ Jedna tridsaťtri ročná žena zo Spojených štátov zistila, že takýto prístup je prospešný. „Mala som jednoduché pravidlo,“ vraví táto žena. „Pracuj na tom, čo realisticky zmeniť môžeš, a nestrácaj čas starosťami s tým, čo zmeniť nemôžeš.“

Zaujmite pozitívny postoj k svojmu životu a doplňte ho zdravou diétou a rozumným programom cvičenia, tých niekoľko prebytočných kilogramov pravdepodobne zmizne.

Ak je nutná hospitalizácia

Hospitalizácia sama o sebe nie je liečbou. Pokiaľ je však nejaké dievča v dôsledku ťažkej anorexie podvyživená, bude možno nutné, aby sa dostala pod odborný dohľad. Je pravda, že pre rodičov nie je ľahké podniknúť tento krok. Všimnime si dievča menom Eva. jej dcéra musela byť hospitalizovaná, keď sa život stal — ako to Eva povedala — „neznesiteľný pre ňu i pre nás“. Eva dodáva: „Odviesť svoju plačúcu dcéru do nemocnice bolo to najhoršie, čo som kedy prežila, bol to najhorší deň v mojom živote.“ Podobné to bolo u inej ženy, ktorá musela dať svoju dcéru do nemocnice. „Myslím, že najhorší moment, na aký si vôbec spomínam,“ vraví Yvana, „bol ten, keď dcéra v nemocnici odmietala jesť a museli ju kŕmiť sondou. Mala som pocit, že zlomili jej vôľu.“

Myšlienka na hospitalizáciu možno nie je príjemná, ale v niektorých prípadoch to je nutné. Mnohým ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy sa tým otvára cesta k uzdraveniu. Matka Evy o svojej dcére vraví: „Musela byť hospitalizovaná. Hospitalizácia jej totiž pomohla, aby sa jej začalo dariť lepšie.“

Naučiť sa žiť bez poruchy príjmu potravy

Súčasťou uzdravovania anorektika či bulimika je naučiť sa žít bez poruchy príjmu potravy. To môže byť ťažké. Kim odhaduje, že za desať mesiacov v období anorexie schudla osemnásť kilogramov. Ale trvalo jej deväť rokov, než pribrala aspoň šestnásť kilogramov. „Je nesmierne ťažké,“ vraví Kim, „...keď som sa učila jesť opäť normálne, bez počítania kalórii, bez odmeriavania jedla.“

Uzdravenie však pre Kim znamelo niečo naviac. „Naučila som sa rozpoznávať a vyjadrovať svoje pocity slovami, namiesto úteku do sveta jedla,“ vraví Kim. „Spoznala som nový spôsob, ako pristupovať ku konfliktom s ľuďmi a ako ich riešiť, čo mi umožnilo nadviazať hlbšie vzťahy s priateľmi a s rodinou.“

Je zrejmé, že zbaviť sa poruchy príjmu potravy je náročný úkol, ale rozhodne to za to úsilie stojí. A Jana, bola o nej zmienka na začiatku, je o tom presvedčená. „Vrátiť sa k jedálenskej poruche,“ vraví Jana, „je ako dostať sa späť na uzavreté oddelenie na psychiatrii potom, čo ste chvíľu žili na slobode.“

Základ pre uzdravenie

Čo by ste mali urobiť, keď tušíte, že vaša dcéra má poruchu príjmu potravy? Túto situáciu samozrejme nemôžete prehliadať. Ako na to zaviesť reč? „Niekedy je účinné opýtať sa priamo, často je však výsledkom pocit, že ste sa rozbehli hlavou proti stene,“ píše Michael Riera. Z tohto dôvodu sa lepšie osvedčil jemnejší prístup. „Vaša dcéra potrebuje chápať a cítiť, že ju neobviňujete zo žiadneho špatného jednania,“ odporúča Michael Riera. „Ak dokážete takúto atmosféru vytvoriť, mnohí dospievajúci k vám budú úprimní, a dokonca sa im trochu uľaví. Niektorí rodičia mali úspech, keď svojim dospievajúcim deťom napísali list, či e-mail, a vyjadrili v ňom svoje obavy i svoju podporu. Položili tým základ k rozhovoru.“

Náročná úloha pre rodiča

Dieťa s poruchou príjmu potravy predstavuje pre rodičov mnoho náročných úloh. „Musíte byť ako železo a ako kameň,“ vraví jeden otec. „Pozeráte sa na to, ako sa vaše dieťa ničí priamo pred vašimi vlastnými očami.“

Ak mate dcéru s poruchou príjmu potravy, je možné predpokladať, že vás jej tvrdohlavé správanie niekedy bude doháňať k zúfalstvu. Buďte trpezliví. Neprestaňte ju mať radi. Eva, jej dcéra trpela anorexiou, pripúšťa, že to nebolo vždy ľahké. Eva však napriek tomu vraví: „Stále som sa snažila dotýkať sa jej; snažila som sa ju objímať; snažila som sa dať jej pusu... myslela som si, že keby som jej prestala prejavovať city a prestala ju mať rada, nenašla by už nikdy cestu naspäť.“

Jedným z najlepších spôsobov, ako svojej dcére pomôcť, aby sa z poruchy príjmu potravy uzdravila, je hovoriť s ňou. Možno bude potrebné skôr počúvať než rozprávať. A odolajte nutkaniu prerušovať ju takými výrokmi ako: „To nie je pravda“ alebo „Nemala by si sa tak cítiť“.

Vyhýbajte sa nátlaku

V jednej rodine sa rozhnevaní rodičia doslova pokúšali napchať jedlo do úst dcére trpiacej na anorexiu, ale ona tomu úspešne vzdorovala. Bola sama zo sebou spokojná, pretože sa mohla postaviť proti rodičovským snahám. Uvedomte si teda, že nikoho nemôžete k jedlu prinútiť, ani nemôžete jeho chorobnú chuť k jedlu zastaviť. Čím viacej budete pacienta nútiť, tým urputnejší môže boj byť. „Situácia sa zhoršila vždycky, keď som mal námietky proti tomu, ako sa stavala k jedlu,“ priznáva Joe, jej dcéra Lee takmer zomrela následkom anorexie. „Úplne som musel prestať hovoriť o jedle.“ Jeho manželka Ann vysvetlila, čo jej dcére pomohlo: „Pomohli sme jej, aby videla, že môže mať pocit sebakontroly, a pritom nesiahať k extrémom. To jej zachránilo život.“ Je múdre nezdôrazňovať celú záležitosť ohľadom stravovania. Pomôžte chorej, aby chápala, že je kvôli sebe, nie kvôli vám.

Pomôžte jej získať sebadôveru

Život väčšiny tých, ktorý trpia poruchami jedenia, sa vyznačuje snahou o dokonalé výkony. Mnohí zažili len málo neúspechov. Ich rodičia k tomuto problému v niektorých prípadoch i napriek najlepším úmyslom prispeli. Ako? Snažili sa dieťa príliš chrániť, chceli mu byť záštitou pred akýmikoľvek nepríjemnosťami.

Úlohou rodiča, je teda dieťaťu pomôcť, aby si uvedomovalo, že jeho chyby sú skrátka súčasťou života, a neurčujú jeho ľudskú hodnotu. Dieťa sa nenechá drviť nepriaznivými životnými situáciami, pokiaľ je dieťa poučované o tom, že prehry patria k životu, že sú dočasné a je ich možné prekonať.

Rozvíjajte otvorenú výmenu myšlienok

V mnohých rodinách, kde poruchami jedenia niektoré deti trpia existuje zlá výmena myšlienok. Anorektici či bulimici obvykle ťažko vyjadrujú svoje skutočné pocity, pokiaľ sa líšia od názorov rodičov. Zvlášť sa to vzťahuje na rodiny, kde panuje názor ‚Pokiaľ nemáš čo pekné povedať, tak radšej mlč‘. A tak postihnutá osoba siahne po jedle, ktorým môže zakryť svoje vnútorné sklamanie. Pokiaľ chcete svojmu dieťaťu pomôcť, buďte ochotný počúvať ich negatívne pocity a ich nespokojnosť. Pokiaľ existuje otvorená výmena myšlienok, môže človek nájsť pri rozbúrených citoch útechu a necíti sa pudený k tomu, aby hľadal útechu v nezdravých jedálnych návykoch. Jedno bulimicke dievča vysvetľuje prečo opätovne nepodľahla nutkavému prejedaniu a bulímii: „Keď som rozrušená, vždy sa môžem z toho vyrozprávať svojim rodičom, pretože sú veľmi chápaví a poskytujú mi útechu.

Preukazujte obetavú lásku

Jeden zarmútený otec - jeho dcéra ktorá trpela bulímiou zomrela na zlyhanie srdca - dal túto radu: „Milujte svoje dieťa ešte viac, než to vy považujete za dostatočné.“ Áno, nešetrite na prejavoch lásky. Pomôžte svojmu dieťaťu, aby videlo, že vaša láska k ním nezáleží na jeho vzhľadu alebo úspechoch. Keď jedni manželia prišli na to, že ich dcéra je bulimička, nevedeli si rady. „Ak nemáte istotu čo máte robiť, je dôležité správať sa k postihnutému dieťaťu láskavo,“ povedal otec. „Uvedomil som si že je to vzácne dievča a že má veľmi väzný osobný problém. Jednali sme s ňou láskavo a poskytli sme jej novú istotu a citovú oporu.”

Otec sa dcéry opýtal: „Vadilo by ti, keby sme sa ťa z mamičkou pravidelne pýtali, ako sa s tým problémom vysporadúvaš?“ Dievča si tohto láskavého záujmu vážila, a preto sa jej rodičia čas od času na jej stav mohli informovať.

„Niekedy to vydržala niekoľko dní, inokedy niekoľko týždňov a neskôr I niekoľko mesiacov, než sa zasa neovládla,“ vysvetľoval otec. „Ale keď sa priznala, že opäť podľahla, snažili sme sa ju povzbudiť, a nie sa tváriť sklamane.“ Matka dodala: „Veľa sme sa rozprávali. Uisťovala som ju že robí pokroky, ktoré sú viditeľné. Povzbudzovala som ju: ‚Nevzdávaj sa. Teraz si to vydržala dva týždne. Uvidíme ako ti to pôjde teraz.“ „Jedným z dôvodov, prečo sme si nevšimli abnormálnych jedálnych návykov našej dcéry, bolo to, že sme len zriedka večerali spoločne,“ povedal otec. „Zmenil som si preto pracovný program, aby som mohol večerať spoločne s rodinou.“ Táto zmena spolu s poskytovaním trpezlivej a milujúcej starostlivosti pomohla ich dcére, aby sa plne zotavila. Postihnutá osoba sa ocitá vo vnútornom zmätku, a tak môže hovoriť hnevlivo. Pokiaľ sa to stane, snažte sa vidieť za tento hnev, vidieť podstatu takéhoto výbuchu. Obzvlášť náročná situácia pre rodičov bulimičky vyvstane vtedy ak ich dieťa začne byť agresívne a slovne ich napáda. „Neustále sme sa snažili preukazovať jej lásku, miesto toho aby sme ju vyhodili na ulicu,“ povedala Ann. Manžel dodal: „Stále sme pre ňu hľadali pomoc a vraveli sme jej, ako nám na nej záleží.“ K čomu to nakoniec viedlo?? Nakoniec si uvedomila, ako ju rodičia milujú, a začala k ním byť otvorenejšia. V niektorých prípadoch možno budete musieť vyhľadať pomoc mimo okruhu rodiny. Zvážte všetky činitele a potom sa rozhodnite, ktorá pomoc by bola najlepšia. Pokiaľ postihnutá osoba príliš odporuje, bude to od vás vyžadovať pevnosť. Dajte jej najavo, že keď to bude nutné, zasiahnete v záujme jej života. Ale nesľubujte veci, ktoré nemôžete uskutočniť.

Niektoré príznaky porúch chuti k jedlu

  1. Obmedzuje sa v jedle, napríklad prísnou diétou, alebo hladovaním
  2. Extrémne schudol /-a, alebo má výkyvy na váhe
  3. Chová sa čudne pri jedle, napríklad si krája porcie na drobné kúsky
  4. Je posadnutá /-ý strachom z tučnoty, napriek nízkej váhe
  5. Stále sa zaoberá jedlom a váhou a rozpráva o tom, často tvrdo cvičí.
  6. Nedostavuje sa menštruácia
  7. Vyhýba sa ostatným; známky tajnostkárstva; trávi dlhú dobu v kúpeľni
  8. Trpí emocionálnymi zmenami, napríklad depresiou a predráždenosťou
  9. Prejedá sa pri hneve, nervozite, alebo vzrušení.
  10. Zneužíva diuretiká, tabletky znižujúce chuť do jedla alebo preháňadlá (purgative, laxativa)