ADOPCIA je opatrenie v prospech detí, nie je to opatrenie, ktoré ma zaistiť dieťa bezdetným dvojiciam.

Rodičia, ktorí si chcú adoptovať dieťa, si možno tento vzťah zidealizujú. — možno si myslia, že dieťa bude vždy roztomilé a že problémy s jeho výchovou a starostlivosťou budú vždy ľahko prekonané a pochopené. Tak to však obvykle nemusí byť. Rodičia často nie sú pripravení riešiť zložitejšie konfliktne situácie. Tvrdí psychologička Heloísa Martonová. Miriam Debieux Rosaová z univerzity v Sao Paule dokladá: „určite zažijú prekvapenie, tie dvojice, ktoré predpokladajú, že dieťa bude už len navždy vďačné“. Nikto predsa nie je šťastný stále, zdôrazňuje profesorka Rosaová a dodáva: „Rodičia často prisudzujú príčinu ťažkostí tomu, že s deťmi nemajú pokrvnú príbuznosť, ale to predsa nie je správne.“ Profesorka uzaviera: „Zaistiť dieťaťu jeho potreby nestačí.“ Dieťa potrebuje citový vzťah!

Adopcia — Prečo a ako?

Prečo v Británii behom posledných dvadsiatich rokov tak výrazne klesol počet adopcii? Uvádzajú sa hneď dva dôvody:
  1. Dostupnosť legálnych potratov a
  2. to, že je dnes spoločensky prijateľnejšie, ak matky vychovávajú svoje deti samé, teda bez manžela.
Na neúplnú rodinu sa dnes pozerá ako na úlohu, ktorú moderná spoločnosť dokáže, v rámci svojho sociálneho systému, úspešne riešiť. Pred viacej ako sto rokmi však bola situácia úplne iná.

Keď Polly, matka anglického autora detektívok, Edgara Wallaca, čakala dieťa so synom svojho zamestnávateľa, odišla do ústrania a tajne porodila. Edgar ma 9 dní, keď pôrodná babizňa zariadila, aby sa o neho starala manželka George Freemana, ktorý bol nosičom na londýnskom rybom trhu Billingsgate. Freemanovi mali už desať vlastných detí a Edgar vyrastal ako Dick Freeman. Polly Edgarova skutočná matka na dieťa pravidelne platila a jeho otec sa nikdy nedozvedel, že má syna.

V prípade dnešných nechcených detí, za ne často preberá zodpovednosť štát. Mnoho detí je v štátnej starostlivosti, pretože potrebujú ochranu pred týraním, alebo sú telesne či duševne postihnuté. Je stále viac deti vo svete, ktoré osireli, pretože prišli o rodičov a rodinu vo vojne. Je čoraz viacej opustených nemluvniat, ktoré boli splodené pri znásilnení — teda tých, ktoré veľmi potrebujú rodičovskú náklonnosť a ochranu, skrátka adopciu.

Adoptovať, či neadoptovať?

Adoptovať dieťa nie je ľahké úloha, a pokiaľ sa vážne zamýšľate nad touto otázkou, rozhodne nie je múdre urobiť unáhlené rozhodnutie. Keď ste vy sami stratili dieťa, potom je najlepšie počkať, až prejde šok či žiaľ, než spravíte konečné rozhodnutie o adopcii. To isté samozrejme platí aj o dvojiciach, ktorým bolo povedané že nemôžu mať vlastné deti.

Každé dieťa zdedí špecifickú genetickou výbavu. Rodičia bývajú často prekvapení sklonmi aj u vlastných detí, ale pokiaľ nie je známy pôvod dieťaťa, je ťažké zistiť, aký duševní a citový potenciál dieťa má.

Záleží vám na tom, aby dieťa dosiahlo vysokoškolské vzdelanie? Pokiaľ áno, čo budete chcieť, keď dieťa v tomto smere nesplní vaše očakávania.? Dokázali by ste zvládnuť výchovu duševne alebo telesne postihnutého dieťaťa?

Než sa rozhodnete, školený personál úradov pre adopciu alebo štátni sociálni pracovníci s vami takéto otázky prejdú. V prvom rade im musí ísť o bezpečie a šťastie dieťaťa.

Keď sa rozhodnete pre adopciu...

Každá krajina má vlastné zákony a nariadenia, týkajúce sa adopcie, ktoré je potrebné pozorne si preštudovať. V Británii existujú stovky spoločností pre adopciu a obvykle spolupracujú s miestnymi štátnymi úradmi. Každá spoločnosť má svoje vlastné pravidlá.

V Británii sú mimoriadne populárne „adopčné stretká“, kde sa môžu prípadní rodičia stretnúť s deťmi, ktoré je možné adoptovať, a pritom nedochádza k citovému napätiu, ktoré môže sprevádzať stretnutie rodičov s jedným dieťaťom. Uvoľnená atmosféra „dovoľuje“ budúcim rodičom odmietnutie a je menej pravdepodobné, že dieťa bude sklamané, pretože žiadne dieťa, ktoré je na „stretávku“ pozvané nie je stredobodom pozornosti.

Pre ľudí, ktorí chcú adoptovať dieťa, je obvykle stanovená určitá veková hranica, pravdepodobne okolo 35 nebo 40 rokov — to obvykle platí pri adopcii malých detí, a nemusí to tak byť u adopcie starších detí. Spoločnosti pre adopciu uvádzajú, že veková hranica berie do úvahy pravdepodobnú dĺžku života budúcich rodičov. Uvedomujú si však že s vekom prichádzajú aj cenné skúsenosti, ktoré sú mnohokrát inšpiráciou pre dieťa.

Pred rokmi bolo možno zariadiť adopciu len pre manželskú dvojicu. Dnes môžu v mnohých európskych krajinách žiadať o adopciu i osoby, ktoré nie sú v manželstve. Tiež nezamestnanosť a invalidita nie je dôvodom k tomu, aby musela byť ich žiadosť zamietnutá. Základnou otázkou je — čo týmto opatrením získa dieťa?

Dokonca i keď je adopcia nakoniec uskutočnená, môžu byť rodičia stále sledovaní, aby sa zistilo, že všetko prebieha hladko.

Dieťa inej rasy?

Pred štyridsiatimi rokmi bolo v Británii veľmi ťažké umiestniť černošské deti do černošskej rodiny a preto ich bolo mnoho adoptovaných bielymi rodičmi. Od roku 1989 je v Británii celoštátnym trendom dávať deti do adopcie tým rodičom, ktorí majú rovnaký etnický pôvod. Panuje názor, že dieťa tak ľahšie splynie s vlastnou rasou a kultúrou. To však viedlo k niektorým paradoxným situáciám.

The Sunday Times nedávno uviedli, že niektorí bieli rodičia sa nechali „preradiť do kategórie čiernych“, aby mohli adoptovať černošské dieťa. Nie je neobvyklé, že bieli rodičia sú pestúnmi čierneho dieťaťa — to znamená, že sa o neho starajú len dočasne. Pokiaľ im je však neskôr v rámci adopčného konania, adopciu zamietnu trvalo, výsledkom je citová trauma na obidvoch stranách.Jeden škótsky pár, ktorému boli na šesť rokov zverené do pestúnskej starostlivosti dve indické deti, stál nedávno pred problémom typickým pre adopciu inej rasy. Súd adopciu povolil, i keď podmienečne sa predpokladu, že rodičia „budú maximálne usilovať o to, aby deťom zaistili vedomie ich [etnickej] príslušnosti, a že ich budú vychovávať v zhode s ich etnickým pôvodom a tradíciou,“ uvádzajú The Times. Deti sa učia pandžábštinu a rodičia ich niekedy oblečú do domorodých odevov.

Aká je realita?

S adopciou bývajú spojené silné emócie. Je možné vidieť mimoriadne silnú lásku a vďačnosť, hneď vedľa horkosti a nevďaku. Vyššie spomínaný Edgar Wallace svojej matke nikdy neodpustil to, že ho podľa neho odložila. Matka ho v poslednom roku svojho života prišla navštíviť a zdráhavo ho žiadala o určitou finanční podporu, ale Edgar — i keď bol veľmi bohatý — ju príkro odbil. Keď sa krátko na to dozvedel, že jeho matka nebola pochovaná v spoločnom hrobe pre nemajetných, len vďaka láskavosti priateľov, ktorí jej zaplatili dôstojný pohreb, Edgar svoju necitlivosť trpko ľutoval.

Ľudia, ktorí uvažujú o adopcii, musia byť pripravení realisticky čeliť problémom s náročnými úlohami, ktoré adopcia môže priniesť. I za tých najlepších okolností nie sú deti vždy svojim rodičom — adoptívnym či biologickým — vďačné za to, čo pre ne spravili. Na druhej strane, keď otvoríte svoj domov — a svoje srdce — dieťaťu, ktoré potrebuje rodičov, môže to byť pozitívna, obohacujúca skúsenosť.